TrHanie klasov v sobotu                                               Mk 2,23-28

Päť konfliktov medzi Ježišom a Židmi vzniklo preto, lebo Ježiš začal robiť to, čo „nie je dovolené“: „dotkol“ sa malomocného a uzdravil ho; stoloval s najväčšími hriešnikmi; porušil pôst a dokonca aj sobotu. Ježiš „v sobotu“ dovolil „prácu“, uzdravil telo i dušu, obnovil a zachránil život. K „vyschnutému“ človekovi sa vrátil Stvoriteľ; živý prameň, z ktorého človek vzišiel.

Pred sebou máme ďalšiu, už štvrtú kontroverziu medzi Ježišom a protivníkmi. Výčitky a narážky protivníkov sú opísané iba stroho a krátko. Vysvetlenia a argumentácie Ježiša sú už rozvinuté, aby čitateľ pochopil, že Ježiš provokuje a riskuje život za účelom objasnenia a vyriešenia naozaj vážnych vecí, ktoré nemôžu zostať tak, ako sú (lebo človek sa dostáva do sporu s pravdou a zostáva v tomto spore a tým aj v spore s Bohom samotným). Predchádzajúci spor o pôste nemal určený čas (tu je to sobota), ani miesto (tu sú to obilné polia). Posledný, piaty spor, ktorým sa budeme zaoberať nabudúce, sa presunie do synagógy. Ježiš dnes znovu bráni svojich učeníkov, ktorí predtým nedodržiavali prikázaný pôst a teraz porušujú sobotu tým, že trhajú klasy a jedia ich. Znovu teda ide o jedlo. V skutočnosti ide o viac, ide o „pravdu“ a o „Pravdu“ (o Božieho Syna), o vyslobodenie a záchranu človeka.

„V sobotu“ – konflikt medzi Ježišom a farizejmi pomaly vrcholí. Ide o veľmi citlivú záležitosť, o  „prikázanie soboty“, o prísne zachovávaný sviatok. Ide o „Sobotu – Šabat“, nie iba o názov jedného zo všedných dní týždňa. Dodržiavanie soboty bolo jedným z hlavných znakov židovskej nábožnosti. Nikto nesmel beztrestne sobotu porušovať. Za celé stáročia sa neobjavil nikto, kto by sobotu porušoval.

„Išiel pomedzi polia“ – Ježiš ide, kráča, je nasmerovaný k určitému cieľu.

„A jeho učeníci“ – oni idú s Ním; tiež kráčajú, sú na ceste k cieľu. Zdá sa, že kráčajú „pred“ Pánom a Ježiš ide posledný. Ježiš teda dobre „videl“, čo robia (nebol prekvapený, netrhali klasy poza jeho chrbát). Výčitka farizejov znela: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo nie je dovolené?“ Učeníci sú všetci ľudia, ktorí idú životom s Ježišom (nikdy nie bez Neho) a živia sa „cestou“ z Jeho „chleba“.

„Začali konať cestu trhajúc klasy“ – pôvodný grécky text je kostrbatý, je to neprirodzené slovné spojenie (neprirodzená syntax). Lepšie než „začali kráčať trhajúc klasy“ bolo by opačne: „začali trhať klasy kráčajúc“. Oficiálny slovenský preklad znie: „cestou začali trhať klasy“. Prečo je to tak? Evanjelista Marek sa tou „kostrbatosťou“ snaží zdôrazniť fakt, že Ježiš a Jeho učeníci idú, kráčajú, že sú na ceste (začali konať cestu), zatiaľ čo farizeji si všimnú a zamerajú sa iba na to, že trhajú klasy. Jadro sporu nespočíva v tom, že jedli z cudzieho. Určite nešli cez polia, ktoré by patrili niektorému z nich. Ježiš sám bol „pocestný“ kazateľ (“nemám kde hlavu skloniť“). Pocestní mali v núdzi dovolené brať z cudzieho a oni boli „pocestní v núdzi“.

„Kráčali“ – jadro sporu nebolo ani v tom, že išli, kráčali (začali konať cestu), hoci v sobotu nebolo dovolené ani zbytočné chodenie. Ľudia si museli presne rátať kroky a nesmeli prekročiť ich dovolený počet. Navyše, v sobotu nemohli chodiť ani otroci či sluhovia. Jadro sporu bolo iba trhanie klasov, čiže manuálna práca, ktorá bola v sobotu prísne zakázaná (bolo vyčlenených 39 zakázaných prác). Platil prísny zákaz trhania ovocia, ale zákaz trhania klasov explicitne v „mišne“ uvedený nebol. (“Mišna“– doslova „opakovanie“; je to hebrejské pomenovanie ústneho podania základných náboženských ustanovení od rabínov. Neskôr sa mišna začala aj zapisovať. Jej rozšírením a okomentovaním vznikol „Talmud“ – doslova „učenie, štúdium“, čiže hebrejská biblia, ktorá sa viac-menej zhoduje s naším Starým zákonom.)

Trhanie klasov by sa muselo považovať za žatvu, ktorá bola v sobotu prísne zakázaná. Zachovávanie soboty a úplný odpočinok takmer od všetkého malo mať hlboký náboženský význam, bol to základ pre zachovanie si jednoznačnej židovskej identity (báli sa, aby sa nikto nikdy nenakazil vplyvom okolitého pohanstva). Prísne zákazy v zachovávaní soboty (sabatu) sa opierali najmä o tri dôležité state Talmudu (nášho Starého zákona): A) V siedmy deň, čiže v sobotu, Boh Stvoriteľ požehnal stvorenie a odpočíval (Gn 2,3). Aj človek má v siedmy deň odpočívať od všednej práce a ctiť si v ten deň svojho Boha. B) Sobota je dňom spomienky na Božie vyslobodenie národa zo 400-ročného otroctva v Egypte (Dt 5,14-15). Je to teda významný deň „oslobodenia“ z otroctva (od každého zla), do ktorého upadli vlastnou vinou. C) Sobota je spomienkovým dňom na uzavretie večnej zmluvy medzi Bohom a židovským národom (Ex 31,12-17). Národ si ničím nezaslúžil túto zmluvu. Je to dôkaz vrcholnej Božej lásky k „vyvolenému“ národu, k ľuďom. Boh si teda naozaj zaslúži „prísnu“ sobotu! Podľa Ex 31,14, kto znesvätí deň odpočinku, musí zomrieť. A každý, kto by konal v sobotu nejakú prácu, bude vylúčený zo spoločenstva (Ex 31,15; Nm 15,30).

Zaujímavé je všimnúť si, že nebol to Ježiš, kto porušil sobotu, lež jeho učeníci. Oni prví porušili sobotu. Hoci všetci boli Židia, akoby už v srdci boli prijali novú cestu, evanjeliovú radostnú zvesť; akoby už boli vnútrom upriamení na nádej budúceho „odpočinku“ v nebi, vo večnosti. Boli povzbudení nádejou na večný život v nebi, na večný pokoj. Nevenujú sa starostiam o pozemské veci a pozemské „zákony“, veď pri sebe majú Ježiša, oveľa väčšie dobro, hodnotu a „Zákon“.

Ježiš sám je „dozretou pšenicou“, lebo Veľká noc už bola blízko a blížil sa „Veľký piatok“ – „deň žatvy“. Preto sa Ježiš s učeníkmi vybral na cesty (začali konať cestu). Pred sebou majú dlhú a náročnú cestu (aj v duchovnom zmysle), preto potrebujú pokrm na posilu (trhajú klasy a jedia). Môže to byť odkaz na Najsvätejšiu eucharistiu, na „chlieb života“ pre tých, ktorí žijú z Pána. Ježišov odkaz na kráľa Dávida, na veľkú mesiášsku postavu (z neho mal prísť Mesiáš), tento eucharistický náznak ešte viac zosilňuje (kráľ Dávid berie a delí svätý chlieb obetovaný Bohu a dáva z neho všetkým svojim spoločníkom. To isté robí kňaz pri eucharistickej hostine vo sv. omši; dávaj živého Ježiša všetkým). Ježiš sa nemusel odvolávať na kráľa Dávida, ale urobil to preto, lebo kráľ Dávid (najmocnejší na zemi) je Jeho obrazom ako Mesiáša (najmocnejší v láske), ktorý je veľkorysý, milosrdný a dobrotivý (aj Dávid mal dobré srdce, podelil sa o svätý chlieb).

„Farizeji mu hovorili“ – ide o historický prézent (prítomný čas), nie o minulý čas, ako sa uvádza v  prekladoch: „povedali mu“.

„Pozri, prečo robia v sobotu, čo nie je dovolené?“ – V otázke je cítiť hnev a vyššiu intenzitu hlasu.

„Hovorí im: Nikdy ste nečítali?“ – Ježišova protiotázka má ironický podtón, lebo príbehy o Dávidovi museli všetci dokonale poznať. Ježiš používa vážny argument z Písma proti výčitke o zachovávaní soboty, ktorá sa takisto zakladala na Písme. Celý problém sa zrazu prenáša na inú úroveň, na nemalý problém – na správne vykladanie Písma –,najmä na pochopenie, ktorá stať Písma je nadradená tej druhej.

„Čo urobil Dávid“ – Je to odkaz na 1Sam 21,1-6. Ak si kráľ Dávid mohol kvôli veľkému hladu dovoliť porušiť Zákon, Ježiš sa snaží dokázať, že je oveľa viac než Dávid a môže „prekonať“ Dávidovo prestúpenie Zákona a  dovoliť učeníkom trhať klasy, hoci evanjelista Marek nehovorí, že ich učeníci aj naozaj jedli. Evanjelisti Mt (21,1) a Lk (6,1) sa už zmieňujú aj o tom, že jedli. Ak farizeji dokázali akceptovať Dávidovo konanie, prečo by nemohli prijať aj Ježišovo konanie?

„Keď sa ocitol v núdzi a vyhladol on aj jeho spoločníci“ – Zaujímavé je, že z textu 1Sam 21 nemožno odvodiť, že Dávid vzal obetované chleby a jedol ich v sobotu. Ježiš kladie dôraz na Dávidovu núdzu, na veľký hlad, na životné potreby, ktoré ospravedlňovali aj závažné prestúpenie Zákona, a nie na čas (deň), kedy to urobil. Ježiš tu ustanovuje nový základný interpretačný princíp sviatočného dňa. Ak sa ocitnú v protiklade zachovanie ľudského života a zachovanie Božieho prikázania (napr. sviatočný odpočinok), tak má jednoznačne zvíťaziť zachovanie ľudského života.

Spoločný život ľudí potrebuje múdre a dobré zákony, ktoré dostatočne chránia spoločné dobro. slepé vyžadovanie dodržiavania stanovených zákonov však narobilo v dejinách veľmi veľa škôd, ziel a tragédií. Zákon, ktorý nechráni spoločné dobro, ba je priam proti spoločnému dobru (napr. zákon o potratoch), je zlý v sebe samom (žiaľ, vo svete je mnoho takých zákonov) a človek sa má radšej vystaviť postihu. Nie je ľahké stanoviť jasné pravidlo, kedy zákon presne zachovať a kedy ho porušiť. jedno pravidlo predsa len existuje; v tradičnej teológii sa volá „epikeia“ (gr.: “to, čo je vhodné“). Je to „beztrestné nezachovanie stanoveného zákona, čo sa môže udiať vtedy, ak je v nebezpečenstve dobro človeka“. Kto napr. vezie do nemocnice človeka s infarktom, nemôže ísť rýchlosťou 50 km/h ako ostatní. Hoci si za rýchlu jazdu cez dedinu zaslúži pokutu, nemal by ju dostať, lebo zachraňoval život. Spoločné dobro je vysoký zákon, ale je tu ešte vyššie dobro, záchrana života človeka, ktoré má prednosť. Zákonodarca, ktorý ustanovuje zákony pre spoločné dobro, má rátať aj s takýmto ich „beztrestným porušením“.

„Ako vošiel do Božieho domu za veľkňaza Abiatara a zjedol predkladané chleby, ktoré mali dovolené zjesť iba kňazi a dal aj svojim spoločníkom?“ – Je to odkaz na 1Sam 21.

„Abiatar“ – za čias, keď kráľ Dávid prišiel do Nobu a keď on a jeho družina jedli obetovaný chlieb, veľkňazom bol Achimelech a nie jeho syn Abiatar. Je veľmi zaujímavé, že túto chybu nikto nikdy neopravil, hoci sa vedelo, že ide o chybné meno. Ani v neskorších rukopisoch neurobili opravu mena, ale tú časť textu „za veľkňaza Abiatara“ v niektorých rukopisoch radšej vynechali, vypustili. Táto „drobná“ chyba by v skutočnosti mohla znehodnotiť Ježišovu protiargumentáciu, veď sa opierala o dobrú (bezchybnú) znalosť Písma. Keďže ani žiadny neskorší rukopis neopravil túto chybu, je dosť možné, že v tradícii Ježišovej doby bol Dávid úzko spätý s Abiatarom, so synom veľkňaza, ktorý unikol masakru a slúžil za čias Dávida ako veľkňaz. V každom prípade, prominentnou postavou v Dávidovom cykle nebol Achimelech, ale jeho syn Abiatar. Preto „chyba“ Ježišovej argumentácie nemusela byť chybou, ale mohla byť všeobecne rozšíreným názorom, a nie neúmyselnou chybou. To by potvrdzovala aj skutočnosť, že farizeji nenamietajú nič proti Ježišovej argumentácii a neopravujú chybné meno „Abiatar“, hoci text 1Sam 21 určite bezchybne poznali aj oni a vedeli, že sa tam uvádza „Achimelech“. Druhou možnosťou by bolo, že sa Ježiš neodvoláva na konkrétnu osobu, ale na sekciu, časť v Písme, ktorá o tom hovorí (por. napr. odvolávku v Mk 12,26, kde sa Ježiš odvoláva na Ex 3,1: „Či ste nečítali v Mojžišovej knihe, ...).

„Predkladné chleby“ – Doslova „chleby predkladania“, čiže obetné, sväté chleby. Ide o 12 kusov upečených chlebov (aj apoštolov bolo 12), ktoré Árona jeho synovia každú sobotu predkladali pred svätostánok, pred Božiu tvár, ako „záväzok Izraela k večnej zmluve“. Tieto chleby mohli jesť len kňazi a len na svätom mieste (Lv 24,5-8). Dávid si najprv pýtal 5 chlebov. Zdá sa, že Achimelech mu dal všetkých 12 chlebov a ešte v ten istý deň tam položil nové, čerstvé.

Kráľ Dávid „dal“ chlieb svojim spoločníkom; aj Ježiš pri zázračnom rozmnožení chleba „dal, daroval“ pokrm zástupom a učeníkom pri poslednej večeri a robí tak pri každej sv. omši.

„Hovoril im: „Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu.“ – Táto veta predstavuje tzv. „chiazmus“. (Je to štylistický prostriedok založený na „skrížení“ slov; prekrížené väzby do kríža v tvare X – písmeno X sa po grécky číta ako „chí“; z toho slovo „chiazmus“. Napríklad „Jeme, aby sme žili, ale nežijeme, aby sme jedli.“ „Perly sĺz, slzy perál.“) Ježiš zdôrazňuje dôležitú pravdu – prednosť ľudskej osoby pred Božím zákonom. Marek tu prezentuje Ježiša ako toho, kto vracia celému Božiemu zákonu jeho pôvodný zámer, a odmieta dodatočné a navyše aj veľmi chybné a škodlivé tradície vymyslené ľuďmi. Marek pripomína pôvodnú pravdu, vracia veľkosť človekovi, Božiemu stvoreniu a zdôrazňuje Božiu túžbu po záchrane stvoreného človeka. Keď Ježiš toto robí, snaží sa „zachrániť“ svojich učeníkov, preto im dovolí trhať klasy a jesť ich, lebo tým zmierňuje ich hlad a zachraňuje im život. Taký je Boh stvoriteľ. Táto veta vysvetľuje a uzatvára celú teologickú hĺbku pravdy o láske Boha k človekovi a neopodstatnenosť sporu o sobote tam, kde záchrana života človeka nie je na prvom mieste (vrcholom bolo, keď za porušenie soboty trestali smrťou).  

Človek nebol Bohom stvorený na to, aby Boha otrocky počúval, ale na to, aby vstúpil do úzkeho vzťahu s Ním.

„Preto je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“ – Slovom „pán“ Marek nemyslí až tak na kristologický titul „Pán“ (Kyrios). Tu skôr toto slovo „kyrios“ znamená len „pán“, čiže v zmysle právomoci nad niečím.

Farizeji karhajú Ježiša a Ježiš karhá karhajúcich. Ježiš bol odsúdený na smrť aj preto, lebo údajne hrubo porušoval Boží zákon, konkrétne sobotu. On však porušoval iba tú „ľudskú“ sobotu, nie tú „Božiu“. Zákonníci a farizeji urobili zo soboty bremeno, ktoré už nikto nevládal uniesť. Zničili pravú podstatu soboty, navymýšľali množstvo nezmyselných príkazov a zákazov, ktoré Boh nikdy nechcel a ktoré ľuďom robili zo soboty „peklo“. Ježiš zámerne porušoval „ľudské“ sobotné príkazy, aby očistil a vyzdvihol pravú podstatu soboty. Ježiš nikdy neriešil spor, ČI sobotu svätiť alebo nesvätiť, ale riešil spor ako ju svätiť, čo robiť a čo nerobiť v tento deň. Človek nemá v tento deň pracovať pre seba, ale môže, ba musí „pracovať“ pre základný Boží príkaz „lásky“. Ježiš sám uvádza niektoré príklady, kedy je nutné „pracovať“ hoci aj v sobotu: napájanie smädného dobytka, alebo vytiahnutie zo studne nešťastne spadnutého dieťaťa či zvieraťa do nej. Láska je základný zákon, ktorý nemôže nič prevýšiť. Preto Ježiš neváha a v nasledujúcej stati uzdravuje muža s vyschnutou rukou hoci aj v sobotu. Ježiš práve týmito úkonmi zachraňujúcej lásky „ctí“ Boží zákon, Boha samotného, ktorý je nekonečne milosrdný a dobrotivý. Ježiš „pracuje“ pre lásku, ničím nenarúša sviatočný deň. Aj my sa musíme naučiť „svätiť“ Pánov deň tak, ako nás to chce naučiť Ježiš. Je to deň plný nie hmotného, ale duchovného dobra, plný lásky. V tento deň si uvedomujeme krásu veľkého daru spásy, keď nás hriešnikov Boh zachraňuje od večného zatratenia, keď nám zachraňuje „život“. Je to deň plný vďačnosti a radosti zo spásy. Šesť dní človek pracuje, aby si cez hmotu zachoval biologický život, ale najkrajší je sviatočný deň „oddychu od tohto sveta“, kedy sa stvorenie dušou spája v láske so svojím dobrotivým Stvoriteľom a Spasiteľom a myslí na život večný s Ním.

Každý zákon, i ten najposvätnejší, je v prospech človeka, a nie proti nemu. Veď pri stvorení bolo všetko podrobené človekovi, všetko bolo urobené pre neho, lebo človek je „obraz“ Pána života (“urobme človeka na svoj obraz, na svoju podobu“ – Gn 1,26). človek je pre Boha a Boh pre človeka tak ako nevesta pre ženícha. Je to putolásky, kde nemožno ani jednu, ani druhú stranu „nútiť“. Boh tak miloval (miluje) človeka, že poslal svojho jediného Syna. Ježiš, stále rovný Otcovi, ale stal sa človekom. Tak sa Ježiš stal naším priateľom, bratom a my sme sa stali Božími deťmi. Ohromné tajomstvo Božej lásky!  

Pre bezcitných formalistov bol Ježišov čin „úder pod pás“, preto sú rozhodnutí Ježiša zabiť. Hoci Ho nakoniec zabijú, jeho pravda zostáva „živá“. Deň Pánov už nikdy nesmie byť „peklom“ pre človeka (treba sa tu vážne zamyslieť nad tvrdým „nútením“ ľudí chodiť za každú cenu v nedeľu do kostola). Deň Pánov musí prinášať Božiemu stvoreniu (čiže človekovi) radosť, pokoj, slobodu, lásku a Bohu chválu, vďaku. Je to deň veľkého, najväčšieho dobra. Je to deň slobody, pravdy, lásky. Niet krajšieho dňa a väčších možností pre „dobro“.

Židovská „ľudská sobota“ sa naplno prejavila na kríži, keď Ježiša pribili a znemožnili mu akýkoľvek pohyb. Mysleli si, že mŕtvy by už nemal porušiť žiadny zákon. „Keď som slabý, vtedy som silný“ – volá apoštol Pavol a to isté platí aj pre Ježiša. Smrť aj nám „znemožní (ľudský) pohyb“, ale v skutočnosti nás posunie do víťazného cieľa, do nebeskej slávy, do neba, kde konečne uvidíme Ježiša z tváre do tváre.