Otázka pôstu – ženích je s nami                                           Mk 2,18-22

Dnes rozoberaná časť evanjelia sa skladá z dvoch častí. Prvá časť (2,18-20) opisuje konkrétnu udalosť kontroverzie s Kristom (vznik piatich kontroverzií a ich postupné gradovanie preberá sa v biblickej hodine č. 16 a č. 17). Ide o tretiu Kristovu kontroverziu so Židmi. Druhá časť evanjeliovej state (2,21-22) je doplnkom predchádzajúcej kontroverzie; podáva všeobecné výroky, ktoré majú múdroslovný charakter a ich cieľom je podať „novú“(v mnohom naozaj kontroverznú) náuku evanjelia s čo najlepším priblížením a vysvetlením. Veľká hostina a hodovanie v predošlom úryvku je v kontraste s pôstom tohto úryvku. Ježiš privodil neočakávaný jav; hriešnici, ktorým Ježiš odpúšťa, jedia a pijú, tešia sa a radujú, zatiaľ čo bezhriešni, zavretí v múroch svojej spravodlivosti, zostávajú smutní a musia sa postiť. Ježiš prináša veľké zmeny. Kontroverzia o pôste dosvedčuje Kristovu múdrosť, slobodu, moc a nadradenosť nad stáročnými predpismi a učením. Nie, neničí staré, ale to staré dopĺňa, ozdravuje, oslobodzuje. On je „ženích“, s Ním sa začal „napĺňať čas“, On je záruka hojnosti a večnej „svadobnej“ oslavy zo stretnutia s Bohom. Súčasťou spásy je aj obdobie čakania, hľadania a neprítomnosti „Ženícha“. Toto obdobie je časom osobného rastu, v ktorom sa človek dobrovoľne zrieka jedného, aby získal druhé (zrieka sa telesného pre duchovné; dočasného pre večné). Jesť znamená žiť. Život človeka nezávisí iba od toho, čo si odriekne, ale aj od toho, čo „prijme, strávi, zje“; (“ste tým, čo jete!“ – hovorí slogan istej kúry na chudnutie). Milovať Boha môžeme len preto, lebo On prvý miloval nás, nehodných, keď sme boli ešte hriešnici. Nie my sme si vyvolili Jeho, ale On si vyvolil nás. On sa vydal za nás. Preto hriešnici hodujú a tešia sa. Bezchybní a čistí sa postia, lebo si neužívajú túto milosrdnú lásku, nepoznajú ju, sú celkom zameraní na to, aby si ju niečím zaslúžili. Zaslúžená, vydobytá láska však nie je nezištná; vlastne ani láskou nie je. „pôst a hodovanie“ nám pomáha vstúpiť do bytostného vzťahu lásky s Bohom, čo tvorí podstatu celého evanjelia. Pre hriešnika, ktorému je odpustené a môže si sadnúť za jeden stôl spolu s Pánom, takáto hostina nie je hocijakou; je to hostina svadobná. Milosrdný Boh a omilostený človek sa našli a zostanú spolu navždy. Táto radosť je taká veľkolepá a nevýslovná, že by sa ju nikto neodvážil sám očakávať, ak by ju Ježiš sám osobne hriešnikom neponúkol. V Ježišovi sa slávi „svadba“ Boha s hriešnym ľudstvom, Stvoriteľa so stvorením (na svoj obraz). Ježiš sa spojil s nami, aby sme sa my mohli spojiť s Ním. On sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Obidve strany majú dôvod na radosť. Obidve strany zdieľajú spoločný život a dôverný vzťah. Utvárajú „jedno telo“ a majú „jedného ducha“. Celé Sväté písmo nám hovorí o „šialenej Božej láske“, ktorá prekypujúcim spôsobom miluje od prvého človeka po posledného, najmä hriešnikov. Boh nakoniec zostane naším jediným živým spoločníkom. Preto nemôžeme žiť a skončiť život bez úprimného vzťahu s Ním. On je náš „ženích“. Učeníkom Ježiša je každý, kto uveril a spoznal nekonečnú Božiu lásku a hovorí svoje každodenné „áno“ tomu, ktorý to „áno“ hovorí už od večnosti. Ak sa v minulosti niekto v prítomnosti ženícha postil (Židia, hoci boli tak prísne vedení k viere a k životu s Bohom, boli prázdni, smutní, utrápení; nedokázali nič načerpať zo vzťahu s Bohom. Nejakú výhodu mali z toho akurát tak učitelia a predstavení, ktorí mali z toho slušné živobytie), odteraz sa z jeho prítomnosti raduje. Učeník pozná aj „pôst“, dni stíšenia a sebazáporu, dni skúšok a krížov. Aj ženích musel vypiť kalich utrpenia až po smrť. Dni skúšky, oddialenia od Pána, musia byť správne prežité, aby to dočasné odlúčenie opäť spojilo obidvoch nerozlučiteľne a navždy.

Prvá časť: 2,18-20

Táto stať nie je definovaná „miestne“; Ježiš sa nikam nepresúva a nevieme, kde presne a kedy sa opísaný dej odohráva. Nakoľko nie je daná ani časová nadväznosť s predchádzajúcim rozprávaním, môžeme uvažovať, že možno to bolo v Léviho dome počas stolovania alebo ešte skôr v Petrovom dome počas „vyučovania“.   Pravdepodobnejšia je verzia, že túto výčitku dostal Ježiš počas radostnej hostiny v Léviho dome, kde sa pilo a hodovalo a kde bol – okrem ťažkých hriešnikov – aj Ježiš so svojimi učeníkmi. Naučme sa radovať z toho, že Boh má radosť z nás; miluje nás takých, akí sme. Raduje sa z nás ako „ženích z nevesty“.

„Jánovi učeníci a farizeji sa postili“ – Dobrovoľne sa postiť znamená zriekať sa pokrmu (čiže samotného života). Kto sa postí, vyznáva, že život dostal ako dar a nepatrí jemu. Pozemský život máme i nemáme. Pôst vyjadruje potrebu aj duchovného pokrmu. Z pôstu sa nežije, ale umiera. Zle pochopený pôst môže zabiť telo i dušu. Pôst od všetkých pokrmov a nápojov má v židovstve dlhú históriu. Boli to spoločné a verejné pôsty (nie skryté a osobné). Boli symbolom viery v Boha Izraela a túžby odčiňovať svoje hriechy. Len jeden deň v roku bol pre Židov povinným pôstnym dňom – Deň zmierenia (Lv 16). Pôsty sa však mohli vyhlasovať pri rôznych príležitostiach (a aj sa vyhlasovali) a takisto ako vyjadrenie oplakávania zosnulého. Evanjelista Matúš pripomína, že farizeji sa postili dvakrát do týždňa (v pondelok a štvrtok). V skutočnosti išlo o dobrovoľné konanie ľudí; pôst bol striktne povinný pre všetkých Židov iba raz v roku. Nejde iba o to, aby človek nejedol a nepil (to by bola iba diéta), ale o to, aby sa mysľou, vnútrom, srdcom oddialil od požiadaviek tela a „užíval si, doprial si“ duchovných pokrmov. Pôst je sila, ktorá rozväzuje silné a dlhodobé putá so svetom, s telom a s hriechom. Človek pôstu sa mení na nového človeka; vie odpúšťať, chápať, pomáhať, trpezlivo niesť svoj kríž. Ježiš svojím konaním nepopiera pôst, len ho celkom nanovo interpretuje, prináša absolútnu novosť. Má odvahu na to, aby porušením pôstu vyrobil ďalší doteraz neslýchaný problém, výčitky a nespokojnosť, a to v snahe, aby to všetko skončilo serióznymi otázkami, pozorným počúvaním, pravdivým a pokorným uvažovaním a novými odpoveďami, zmenou doterajšieho chápania. Ježiš vedie ľudí, aby zo starého chápania pôstu neostalo nič.

„Farizeji“ – boli jednou z troch veľkých židovských „škôl myslenia“ (spolu s protivníkmi saducejmi a esénmi). V čase Ježiša ich nebolo až tak veľa, okolo 6 tisíc, ale mali veľký politický i náboženský vplyv na národ, ktorý ich mal v úcte pre dobrú povesť. Boli to akísi mimoriadni muži, ktorí predčili zvyšok národa v zachovávaní náboženských príkazov a v presnom vysvetľovaní Zákona. Boli horliví za Zákon (a samozrejme aj za predpisy, ktoré pridali k Zákonu; pridali ich 613, z toho 248 príkazov a 365 zákazov) a až fanatickí nacionalisti (boli veľkí odporcovia Rimanov). Ich prvotný úmysel mohol byť dobrý; išlo im nielen o presný výklad Zákona, ale aj o jeho zachovávanie (veď aj apoštol Pavol bol pôvodne farizej). Napriek úžasnej prísnosti do svojho učenia vniesli duchovný jed, „skryté pokrytectvo“, tajné, navonok neviditeľné zmierňovanie prísnych zákonov. Nedokázali si uvedomiť, že svoje skutky a obety nerobia iba pred ľuďmi, ale aj (najmä) pred Bohom. Tajná falošnosť ich oklamala natoľko, že nakoniec brali ohľad iba na to, čo vidia ľudia a nie Boh. Pred ľuďmi navonok boli vo všetkom dokonalí, za čo ich ľudia obdivovali. Neuvažovali nad tým, že Boh vidí aj v skrytosti a pozná ich myšlienky, ich neúprimný úmysel, hoci v dobrej veci. Boli v blízkom kontakte s učiteľmi a znalcami Zákona (zákonníkmi). Zákonníci spomedzi farizejov boli pobúrení, keď Ježiš stoloval s mýtnikmi a hriešnikmi. Farizeji a zákonníci väčšinou sú spolu, ale niekde sa spomínajú aj oddelene alebo v spojení s niekým iným (napr. s herodiánmi, spojencami s dynastiou Herodesovcov). Farizeji pôsobia všeobecne na severe krajiny a v Galilei; v Jeruzaleme vystupujú iba raz (12,13). Znalci zákona, zákonníci, naopak vystupujú iba v Jeruzaleme a na juhu krajiny; do Galiley prichádzajú iba zriedka. Hoci sa v Markovom evanjeliu farizeji a zákonníci sčasti miešajú a prekrývajú, zároveň zostávajú aj pevne vymedzení a oddelení. Farizejstvo odvtedy zostalo symbolom skrytej a dobre premyslenej falošnosti. Veľkú a nečakanú ranu im spôsobil Ježiš, keď ich verejne usvedčil z prevrátenej nábožnosti. Spásou pre nich bolo zachovávanie Božieho Zákona (nie vzťah s Bohom). Boli „zasnúbení“ s vlastnou bezchybnosťou a dokonalosťou. Boli zameraní iba na minulosť; čo už bolo povedané, to platí naveky. Slovo nahradilo toho, ktorý ho vyriekol, preto nevidia jeho PRÍTOMNOSŤ. Preto tak prísne dbali o rituálnu čistotu jedla a nádob, rúk, mŕtvol a hrobov, o svätosť kultu v chráme (bohoslužba a obety), o dávanie desiatkov a kňazských podielov, o zachovávanie soboty a sviatkov (najmä o prácu a cestovanie), o čisté manželstvo a dôvody na rozvod (priepustný list) a samozrejme aj o pôst. Všetko „rituálne nečisté“ verejne a prísne vylučovali a pohŕdali tými, ktorých sa „nečistota“ týkala. Ich prísnosť mala zdôrazniť Božiu svätosť, ktorá sa prenáša aj na ľudí najmä zachovávaním rituálnej čistoty (ktorú Zákon nariaďuje iba kňazom). Ich myšlienkový základ bol viac-menej takýto: Hoci Boh je dobrý, milosrdný a kajúcnosť zmýva hriechy, predsa trestá za hriechy. je najlepšie nikdy neupadnúť do hriechov; preto je lepšia prísnosť než voľnosť a prísnosti zostať vždy, celý život verný. Hoci v posudzovaní a v súdení druhých boli najprísnejší, najsurovejší a najkrutejší jednoznačne saduceji (napr. veľkňaz Ananiáš), farizeji pri krutých trestoch, týraní, bitkách, bičovaní a zabíjaní väčšinou nechýbali. Pri prísnosti voči iným nedokázali pozrieť „prísne“ aj na seba.

„Jánovi učeníci“ – Boli to učeníci Jána Krstiteľa. Bolo to v čase, keď už Ján Krstiteľ bol uväznený (a možno už aj mŕtvy). Ján Krstiteľ ako muž pôstu a prísneho sebazáporu prišiel takisto s určitou „prísnosťou“, s pokáním a krstom v Jordáne. Ježiša však ľudia videli skôr opačne, ako „pijana a žráča“ (nikto Ho nevidel držať pôst; 40 pôstnych dní na púšti bol sám). Preto mohli byť z Ježiša udivení dokonca aj Jánovi učeníci, keď videli, že jeho učeníci nemusia dodržiavať pôst. Očakávali Mesiáša; boli zameraní na budúcnosť, pričom nevideli prítomnosť. Očakávali „lepšie časy“ a ony už prišli. Zle chápaný pôst môže myseľ človeka silno zamerať na minulosť alebo budúcnosť a prekryť to podstatné – prítomnosť.

„Prišli k nemu a pýtali sa: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, ale tvoji učeníci sa nepostia?“ Je to po prvýkrát, čo farizeji priamo zaútočili na Ježiša, no zatiaľ iba vo forme otázky. Kristova Cirkev nežije len z neustáleho prinášania obety, sebazáporov, modlitieb a prosieb, ale v prvom rade z radosti, čiže z ničím nezaslúžených plodov utrpenia a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, teda z Veľkej noci, veď predsa už k nám prišlo Božie kráľovstvo. Starozákonná viera končí. Nemala silu priviesť vnútro človeka k Bohu a k radostnému životu s Ním. Boh však stvoril človeka na svoj obraz. Boh nie je smutný, zarytý, prázdny. Novozákonná viera sa musí chápať ináč – ako krásny, radostný a ničím nezaslúžený dar od milosrdného Boha a nie ako „zaslúžená, vydobytá osobná odmena za prísne pokánie a bezchybné dodržiavanie zákonov“. Preto veriaci kresťan bude poznať oboje: aj obdobie pôstu, pokánia a osobnej prísnosti, ale aj obdobie Veľkej noci, čiže vnútornej radosti a spokojnosti, pokoja a duchovného nadšenia z Krista. Podľa „pohybu“ Ženícha veriaci prežíva vnútorne i navonok svoj život (hody alebo pôst). Ježiš svojou námietkou hovorí, že všetko má svoj čas. Je nutné naučiť sa správne hodnotiť veci a nebyť stále iba prísny, presný a škrupulant. Keď je čas radostný, treba sláviť a radovať sa, hoci ostatní sa možno postia a smútia. Správnou chvíľou na radosť je, keď máme Krista pri sebe, medzi sebou. Farizeji a Jánovi učeníci na Mesiáša stále iba čakali, preto sa museli postiť. Nemali Ježiša, nemohli sláviť. Ježišovi učeníci Ho však mali pri sebe, preto u nich pôst v tej chvíli, v tom čase, nemal zmysel. Kedy sa teda máme postiť? Každý z nás sa niekedy (napr. hriechom) oddiali od Krista, a preto nutne prichádza čas osobného pôstu. Pôst možno obetovať aj za „záchranu“ iných, ktorí sú celkom oddialení od Krista a sami s tým nič nerobia (takto aj my prispievame do pokladnice zásluh Ježiša Krista a svätých, ktoré Cirkev používa pre dobro a záchranu hriešnikov; napr. cez odpustky). Pôst je výborný čas sebadisciplíny. Po ňom človek cíti, že viac získal ako stratil. Je však lepšie „nepostiť sa“ vôbec, než sa postiť „farizejsky“.

„Svadba“ – Je to symbolický čas Ježišovej prítomnosti na zemi, najmä troch rokov jeho verejného účinkovania, kedy sa Ježiš (Emanuel – Boh s nami) „intímne, svojou krvou“ spájal s učeníkmi a s Cirkvou. Ježiš je ženích (čo viac a krajšie potrebujeme počuť?) a Cirkev nevesta. deťmi, synmi tohto „manželského páru“ – Krista a Cirkvi – je každý veriaci. Jeden bez druhého nemôžu existovať. Aj keď človek Boha opustil, Boh človeka nikdy neopustil. Vzájomná láska Krista a Cirkvi sa nikdy nepominie. Láska musí byť milovaná. Boh nám prikazuje lásku nie preto, aby nám zobral slobodu, ale preto, aby sme sa nikdy neodvážili nemilovať Ho. Klamstvo môže zatvoriť človekovi srdce pred láskou k Bohu. Človek bez Boha však zostáva úplne, radikálne sám, bez svojej identity a totožnosti. Milovať Boha celým srdcom a spojiť sa s Ním, to je život človeka (Dt30,20). Toto je cieľ, pre ktorý sme boli stvorení ako jedinečné, neopakovateľné bytosti. Ježiš, zamilovaný do nás, túži otvoriť všetky zavreté srdcia. Pravda o človekovi je, že ho Boh nekonečne miluje. Veľkosť človeka je, ak sa dostane k láske k Bohu. Človek sa stáva tým, čo miluje. Tá istá láska, ktorá bola schopná urobiť z Boha človeka, dokáže urobiť z človeka Božie dieťa (Boha). Silou človeka je jeho radosť (Neh 8,10). Čistá radosť je nespochybniteľná známka Božej prítomnosti. Čistá radosť z Božej prítomnosti – ideálna podmienka života – je teraz plná len na úrovni nádeje. Ešte Ho nemáme v plnosti. Preto musí prísť aj „pôst“ (hľadanie strateného ženícha). Keď sa Ježiš stiahne, vždy je nám ťažko a život je námaha. Keď Boh skryje svoju tvár, to je pôst, ktorým musí každý prejsť, ak chce okúsiť večnú blaženosť. Vydržať medzi „už áno“ a „ešte nie“ je postoj Márie Magdalény, ktorej vzkriesený Ježiš povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi“ (Jn 20,17). Mária Magdaléna ešte musela prejsť krátky čas „pôstu“, ale bez smútku a s istotou, že od okamihu smrti bude večne žiť s Ním, s milovaným Ženíchom.

„Svadobní hostia“ – doslova „synovia svadobnej siene“. Opisné vyjadrenie, obraz, ktorému vtedajšie semitské myslenie dobre rozumelo. V skutočnosti ide o svadobných hostí. Je smiešne a nelogické, aby sa počas dňa svadby držal pôst. Také niečo nikto nikde nerobí. Počas prítomnosti ženícha treba hodovať a nie postiť sa.

„No prídu dni“ – deň v hebrejskom chápaní mohol označovať aj dlhší, časovo neurčitý čas: „no prídu časy“. Prídu dni, kedy budú ľudia Ježiša hľadať, ale nenájdu ho. Prečo? Lebo napr. premárnili priaznivý čas, keď mali a mohli prijať Krista do svojho života, ale neurobili tak. Namiesto Kristovej pravdy, „Ducha Svätého“, si vnútro človeka osvojilo „ducha sveta“, hriech, omyl. Môže to byť aj čas skúšky.

„Keď ženích bude od nich vzatý“ – Text naznačuje, že odchod ženícha zo svadby nebude pokojný, ako sa stávalo za bežných okolností. Keďže svadba trvala niekoľko dní, nebolo prakticky možné, aby bol ženích stále so svadobnými hosťami. Ježiš by chcel zostať, ale bude prinútený, bude „vzatý, odstránený“, násilne zabitý.

„V ten deň sa budú postiť“ – Marek naznačuje, že učeníci (a prví kresťania) sa postili v konkrétny deň, v deň Ježišovej smrti, čiže v piatok: „v ten deň sa budú postiť“. Vieme s istotou (Didaché 8,1), že prví kresťania si dobrovoľne pridali aj stredu za rovnaký deň pôstu. Prečo si pridali ešte stredu? Do jedného dňa (do stredy) symbolicky zahrnuli čas, ktorý predchádza deň Pánovho umučenia (streda predchádza piatok). Streda zahŕňa čas našej prázdnoty, slabosti a hriešnosti a očakávania. Centrálnou myšlienkou pôstu v stredu je človek, pravda o ňom, jeho slabosť, hriešnosť, pravdivý stav. Pôst v stredu sa teda týka našej osoby, zatiaľ čo pôst v piatok sa týka výlučne Ježiša, Jeho obety, milosrdenstva, lásky, spasiteľnej smrti. Počas pôstu v stredu myslím na seba; v piatok myslím na Krista. Aj takto si prví kresťania túžili „dopriať“ čo najviac duchovného pokrmu, pravdy o sebe a o Ježišovi. Omnoho lepšie si uvedomí človek pravdu o osobe Ježiša Krista, ak si predtým dobre uvedomí pravdu o svojej osobe. Zvádzanie sveta k porovnávaniu, k súpereniu, k sláve, k bohatstvu, k budovaniu osobného či spoločného „neba“ na tejto zemi je cez celý život silné, je to neustály tlak na slobodnú vôľu človeka. Je to neustále ponúkané „zdanlivé dobro“, ktoré však odvracia vnútro od Krista. Ježiš ponúka nášmu vnútru celkom iné túžby, myšlienky a hodnoty (skromnosť, jednoduchosť, pokojnosť, láskavosť, spoločné dobro a pomoc; vieru, nádej, lásku, nebeské kráľovstvo). Pravidelný pôst výrazne napomôže vnútorné zápasy premeniť na nové túžby, na hlad a smäd po pravde, na „plač“ nad sebou, čiže na úprimné a totálne odovzdanie sa do Božej vôle a milosrdenstva. Pôst pomôže uhasiť plameň lži (nezdravú sebalásku) a zapáliť pravú lásku k sebe a ku Kristovi. Stredobodom pôstneho dňa sa potom poľahky stáva Eucharistický chlieb, sladký pokrm duše.  

Druhá časť: 2,21-22

Sú to všeobecne platné výroky Božej múdrosti, ktoré mohol Ježiš vysloviť aj hocikedy inokedy, ktoré priamo nesúvisia s kontroverziou o pôste, len ju dopĺňajú a zdôrazňujú predchádzajúce Ježišove tvrdenia. Sú to výroky blízke témou a majú podobnú schému.

„Nik neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata vytrhne kus z neho, nové zo starého, a diera bude ešte väčšia.“ – Záplata z nesprávnej látky sa po prvom praní zrazí, zbehne, vytrhne sa zo starého, nosením a praním oslabeného odevu a urobí na ňom ešte väčšiu dieru. Na tuniky si chudobní, obyčajní ľudia často prišívali záplaty. Museli pritom dávať pozor, aby si nepremyslene neurobili ešte väčšiu škodu. Surové súkno, ktoré ešte nebolo opraté, sa používa na výrobu nových šiat a nie na záplaty starých šiat. Staré sa s ničím novým neznesie. Nové, mladé vytláča, ničí to staré. Cieľom tohto nezmieriteľného kontrastu je dôsledné vyjadrenie a uvedomenie si základnej evanjeliovej myšlienky, že evanjelium si vyžaduje celého človeka, že v ňom nemôže byť rozdelenie, rozpor, dva svety súčasne, dva životy, dve „výhody“ (aj od sveta, aj od Boha). Ľudské srdce trpí a bráni sa „zväčšovaním diery“ (zväčšovaním bolesti, smútku, nepokoja), ak sú v ňom protichodné túžby. Na Ježišovej hostine sa nedá zúčastniť v starých šatách Zákona, hoci aj s novými záplatami. Treba si obliecť jeho milosrdenstvo. Kto hľadá ospravedlnenie v slove zákona a spásu si chce vydobyť prísnym životom, s Kristom nemá nič spoločné; odpadol od Božej milosti (Gal 5,4). Nie je dobré miešať minulosť (výčitky) a budúcnosť (obavy) s prítomnosťou. Treba žiť čistú prítomnosť naplnenú nezlomnou dôverou (minulosť je odpustená a budúcnosť vyjasnená). Nový život znamená, že to, čo bolo dosiaľ nezlučiteľné, spája sa a vyvažuje do dokonalej harmónie (Boh a človek; telo a duša, dočasnosť a večnosť). Nikto neprinúti kozu, aby jej nechutila kapusta. Robme len tie zmeny, ktoré sú v našich silách (nesnažme sa zmeniť Boha, ale seba).

„A nik nevlieva mladé víno do starých mechov, lebo víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno aj mechy, ale nové víno do nových mechov.“ – Víno bolo v antickom svete dôležitým a veľmi cenným artiklom. Vyrábalo sa tak ako v súčasnosti. Hroznová vylisovaná šťava sa nechala kvasiť. Keď sa však mladé, nové víno nechávalo vykvasiť v starých kožených mechoch, možno už popraskaných, svojou silou ich mohlo roztrhať a všetko by vyšlo nazmar. Preto sa nové víno dávalo do nových, dostatočne silných mechov. Aj tu je zdôraznená nemožnosť zlúčenia starého s novým. Ježiš má prísnu požiadavku nového života. Naše srdce sa musí stať novým „mechom“, aby v ňom Kristova pravda mohla „vykvasiť“ na tú najvyššiu možnú kvalitu života. Takýto život, svedectvo a vzor, je potom lákavým nápojom pre mnohých. Nové víno je nová „radostná zvesť“, evanjelium. Nič doterajšie, nič staré nemôže túto zvesť potlačiť do úzadia; je absolútnou a najväčšou novinkou, ktorá predstihuje všetko doterajšie. Načo by však bolo „nové víno“, keby sa nalialo no starých mechov? Je nevyhnutné, aby evanjelium bolo prijaté „novým srdcom“, novou mysľou (nová záplata na smútok a bolesti srdca sa musí prišiť na novú látku, na nový plášť, na nové svedomie). Ježiš sám určil celkom nový spôsob modlitby, ktorý „dobýja“ novú Božiu milosť po Kristovom utrpení a vykúpení. Je plná detskej dôvery, úprimnosti, hlbokého vzťahu a lásky. Aj modlitba dostáva „nový plášť“. Duchovný život sa musí jednoznačne dostať do popredia pred telesný život a telesné požiadavky. Evanjelium je nové v tom, že doterajšie staré chápanie seba samého vytláča celkom preč. Prečo? Lebo to staré, ktoré neberie hriech vážne a nechápe ho správne, je veľmi nebezpečné (človek potom „pláta“ všemožne svoje vnútro, ale robí to zle; môže si spôsobovať ešte väčšie „diery“ v srdci, väčšie rany a nespokojnosť, ba celkom „roztrhať mechy“, zničiť dušu, a všetko vyjde navnivoč, až po zatratenie svojej duše). Z nového vína, z evanjelia, vychádza nová, príjemná vôňa pravdy, posila života, až „opojenie“ sa Kristom. Nový odev symbolizuje, že prináša nový život aj navonok (dobré skutky, úsmev, pokoj, ktoré z nás prirodzene majú žiariť pred ľuďmi). „Vlievanie vína do mechov“ je náš každodenný duchovný život, pravidelné „vlievanie“ nového nadšenia z viery, novej ochoty, trpezlivosti a vytrvalosti. Človek dostáva od Boha nového „Ducha“. Je možné, že Ježiš žiadal zároveň aj nové pochopenie toho starého; nové chápanie „Božích prikázaní“ – „Mojžišovho Dekalógu“ (deka = desať; logos = slovo, zákon), ktoré židovskí učitelia zákona v mnohom obrátili priamo proti človekovi (proti bežnému životu, ale najmä proti rastu vo viere). Nikdy nebudú také ideálne časy, aby sa dalo žiť iba z dokonalej viery a z morálnej bezchybnosti; všetci bez rozdielu potrebujeme ničím nezaslúženého, nekonečne milosrdného, odpúšťajúceho Spasiteľa, ktorý po zázračnom odpustení pozýva nás k sebe do neba, do svojej večnej lásky.