povolanie léviho – nevyčerpateľné Božie milosrdenstvo       Mk2,13-17

Prvé dva verše Markovho evanjelia, ktoré už máme za sebou, nám oznamujú, že Ježiš neprišiel pre vyzdvihnutie seba a pre svoju slávu (hoci sa veľmi rýchlo stal slávnym a vyhľadávaným), ale preto, aby bol s človekom; najmä s človekom chorým, chromým, mrzákom, vydedencom, strateným, slabým, pochybujúcim, hriešnym, vyčerpaným, umierajúcim, posadnutým zlom, človekom skúšaným. Neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil. Neprišiel dať pocítiť svoju moc, ale svoje milosrdenstvo. Ježiš chce byť s človekom, lebo človek v sebe, vo svojej duši, nesie obraz večného Boha, ktorý – na rozdiel od človeka – je dokonale čistý, svätý, pravdivý, zdravý, šťastný a „plný“ života. Človek sa nesmie odpojiť od Boha, lebo sa „odpojí“ od života. Problémom úpadku, trápenia, prázdnoty a biedneho života človeka je hriech (odpojenie sa od Boha). Hlboké prepojenie Boha s človekom dáva Ježiš najavo aj tým, že spolu s ľuďmi, s hriešnikmi, stojí v rade na Jánov krst. Aj On – absolútne čistý a nevinný – berie na seba Jánov krst pokánia a očistenia sa od hriechov, čo je prvým a dostatočne jasným dôkazom Ježišovho spolucítenia s hriešnikmi a túžby priblížiť sa k hriešnikom. Ježiš túži, aby nás všetkých, poznačených hriechom, táto milosrdná láska oslovila, zaujala, premenila, uzdravila, naplnila a zachránila pre večný život.

„Znova vyšiel k moru “ – Ježišov neustály pohyb dokazuje, že aj On sám má nejaké poslanie (nasleduje Otcovu spasiteľskú vôľu) a vykonáva ho. Ježiš vyhľadáva ľudí a nečaká, kým ľudia sami prídu za Ním. Zaujímavé je, že Ježiš aj svojich prvých štyroch učeníkov, dve bratské dvojice, povolal k nasledovaniu pri mori („ulovil ich“). Teraz sa chystá povolať k nasledovaniu piateho učeníka a opäť to všetko začína pri mori. Ježiš síce aj tu vyzerá, akoby len čírou náhodou išiel okolo, popri (por.1,16-20); v skutočnosti vie presne, kam a prečo tam ide.

„A všetok zástup prichádzal k nemu a on ich učil“ – Evanjelista Marek kladie rovnaký dôraz na obidve „činné“ slovesá – „prichádzať“ a „učiť“. Sú to nespočetné zástupy ľudí, ktorí „prichádzajú za živou pravdou“. Marek Ježišovo „učenie“ zdôrazňuje až 23-krát. Ježiš je jediný, kto môže „učiť“; svoje učenie začal, stále pokračuje a skončí až na konci sveta.

„keď išiel okolo, videl“ – Ježiš nevidel iba očami, ale videl ho „srdcom“, videl jeho vnútornú tmu a bol pripravený ponúknuť mu svetlo pravdy a spásy.

„Léviho“ – Meno „Lévi“ po hebrejsky doslova znamená „ten, ktorý sa privinul, pripojil“. Mýtnik Lévi bol „spätý, privinutý“ k svojej mýtnici (chamtivou mysľou). Ježiš mu vrátil pôvodný, priam anjelský význam svojho mena. „Privinutý“ k mýtnici sa stal „privinutým“ k Ježišovi. Pôvod mena „Lévi“ je od kmeňa Léviho, syna praotca Jakuba, ktorého potomkovia – leviti – boli osobitným spôsobom „spätí, privinutí“ k jeruzalemskému chrámu (mali za úlohu slúžiť Bohu za národ). Evanjelista Matúš (Mt 9,9) mýtnikovi Lévimu dáva už rovno meno „matúš“ (doslova: „dar Boží“) a pod týmto menom ho nájdeme aj v zozname apoštolov. Je možné, že mal dve semitské mená, Matúš i Lévi súčasne. Zo štyroch evanjelistov iba Marek nazýva Léviho Alfejovým synom. Evanjelista Lukáš ho nazýva iba „mýtnik Lévi“ (Lk 5,27).

„mýtnik“ – Colník (grécky: gelónés). V skutočnosti ide o „nájomcu vyberania daní“; po latinsky „publicanus“ ,publikán. Mýtnik bol vyberač daní, ktorý si za určitý poplatok mohol prenajať colnicu. Bol zvyčajne zamestnaný ako vyššie postavený „súkromný podnikateľ“, ktorý mal zmluvu s Rímom a ktorému mýtnici pravidelne odvádzali pevne určenú sumu peňazí. Bola to široká sieť ľudí, ktorí na tom zarábali. Výška dane však nebola pevne stanovená, preto všetko záležalo od „šikovnosti“ mýtnika, koľko si vybral pre seba navyše. Neraz falšovali aj doklady pre svojich nadriadených, len aby im z vybraných peňazí zostalo čo najviac. Mýtnik Matúš sediaci na colnici bol najnižšie postavený z tých, ktorí riadili vyberanie a platenie daní. Židia všetkých bez rozdielu nenávideli nielen preto, že boli nemilosrdní vydierači, ale aj preto, lebo boli zradcovia vlastného národa, spriahnutí s nepriateľským pohanským Rímom. Boli položení na úroveň vrahov a pohanov. Mýtnici boli symbolom nepoctivosti, chamtivosti a notorickej hriešnosti. Nie náhodou sa u Mareka až trikrát vyskytuje spojenie „mýtnici a hriešnici“. Hriešnik bol každý, kto žil v rozpore zo zákonom. Mýtnici a všetci tí, ktorí stáli za nimi, už pre svoje zamestnanie boli automaticky hriešnici, hoci by aj boli (teoreticky) pri svojej práci čestní, poctiví a nikoho by neokrádali. Galilea v tých časoch nebola priamo pod rímskou nadvládou. Dane vyberané mýtnikom Lévim (Matúšom) živili iba miestneho vladára Herodesa Antipu.

Ježiš sa obracia na osoby vtedy, keď robia niečo iné (keď lovia ryby, pracujú, naberajú vodu, kráčajú, počítajú peniaze...). Ježiš chce, aby človek zmenil to, čo „robil“ dovtedy. Bohu je všetko možné, On môže povolať k spáse aj takého človeka, ktorý je „mŕtvy“, ktorý momentálne nemá žiadne iné záujmy, len počítať peniaze a bohatnúť.

„Nasleduj ma“ – Prvým učeníkom Ježiš povedal: „Poď(te) za mnou!“ Ježiš v prípade Léviho graduje svoju autoritu. Nechce, aby ho niekto nasledoval iba „nohami“, ale srdcom, spôsobom života, aby Ho napodobňoval v pravde. Povolaním hriešneho mýtnika Léviho Ježiš jasne a navždy dokazuje, že Božia láska a nevyčerpateľné Božie milosrdenstvo sa nezastavujú pred nehodnými, hriešnymi, spornými; ba práve takých osobitne miluje a aktívne vyhľadáva. Ježiš, poslaný Otcom, túži zachrániť každého bez rozdielu. Samozrejme, nakoniec všetko i tak závisí od slobodnej vôle Bohom milovaného človeka.

„On vstal“ – Je to sloveso, ktoré je protikladom „sedieť na mýtnici“ (mýtnik Lévi bol podobný ako ochrnutý muž v predošlej hodine, ktorý leží prikovaný o lôžko a sám sa nedokázal pohnúť). Grécke sloveso „vstať“ má širší význam: povstanie, prebudenie, zmŕtvychvstanie. Lévi nie je povolaný stať sa rybárom ľudí ako prví učeníci (hoci sa tým rybárom ľudí stane). Ako rybári zanechali svoje loďky a siete, tak aj Lévi zanechal svoju colnicu. Doteraz štyria povolaní učeníci a piaty Lévi nezanechali len svoje staré povolania; oni radikálne zanechali všetko a všetkých a rovnako radikálne nasledovali Ježiša (nebol to teda len dočasný ošiaľ).

„A išiel za ním“ – Je tu slovesný čas aorist; správne teda je „začal ho nasledovať“. Začal tým, že hneď zanechal všetko, lebo objavil nový poklad života, našiel novú vzácnu perlu (Mt 13,44).

„Hodoval v jeho dome“ – Pôvodné sloveso „ležal, hodoval“ sa do slovenčiny prekladá voľnejším „stoloval“. Slávnostný stôl bol plný jedla a prítomní nesedeli na stoličkách, lež ležali okolo na pohovkách. Evanjelista Lukáš osobitne podčiarkuje, že išlo skutočne o veľkú hostinu (Lk 5,29). Spoločné stolovanie má u Židov dodnes osobitný význam a hodnotu. Jesť s niekým vyjadrovalo „blízky vzťah a užšie, vnútorné spoločenstvo“. Spoločenstvo ľudí okolo jedného stola bolo v tej dobe brané ako rodina, príbuzenstvo, bratstvo. Okolo jedného stola boli vždy iba tí, ktorí by boli dali život jeden za druhého. Dobrý a milosrdný Ježiš sa ocitá v kruhu notorických hriešnikov, za čo si vyslúžil, že je „pažravec a pijan“ (Mt 11,19; Lk 7,34). Jeho Srdce miluje osobitne tých, ktorí sú najďalej od Boha (od pravdy) a ktorým hrozí večné zatratenie. Veľká hostina (hody), ktorú dotknutý Lévi pripravil vo svojom dome, vyjadruje najmä jeho radosť z toho, že vytušil ponuku iného „bohatstva“. Pozorný čitateľ už v duchu vidí Ježiša na poslednej večeri, vidí eucharistickú hostinu a hostinu v nebeskom kráľovstve, v kráľovstve večnosti a pokoja.

„Boli totiž mnohí a nasledovali ho.“ – Kto ho nasledoval? Mýtnici a hriešnici alebo učeníci? Alebo obidve skupinky naraz? Z textu to nie je jasné. Okrem jeho učeníkov mohli to byť aj mýtnici a hriešnici, určite však nie farizeji a zákonníci. V Biblii je sloveso „nasledovať“ vždy použité iba v pozitívnom zmysle, čiže týka sa iba tých, ktorí išli úprimne za Ježišom, aby sa stali jeho učeníkmi; nikdy nejde o Ježišových protivníkov, ktorí ho tiež v určitom slova zmysle „nasledovali“, ale iba preto, aby na neho striehli a hľadali na ňom chyby.

„Zákonníci spomedzi farizejov“ – Je to nezvyčajný výraz. Väčšinou sa používa spojenie „zákonníci a farizeji.“ Rozlišovanie hriešnikov od spravodlivých bolo v tej dobe veľmi rozšírené. Zvlášť farizeji sa verejne vyhlasovali za protiklad hriešnikov a mýtnikov, lebo veľmi prísne a presne dodržiavali Zákon. Hriešnikmi a „nečistými“ pohŕdali a vylučovali ich zo spoločenstva (aby ani pohľad očí na nich nepadol). Vytvorili elitnú skupinu „dokonalých“, menšinu, ktorá posudzovala, odmietala, vylučovala ostatných, zatiaľ čo na seba sa nedokázala reálne pozrieť. Až Ježiš si dovolil poukázať na ich choré myslenie a neľudské presvedčenie. Podľa nich sa Ježiš už samotným stykom, kontaktom s mýtnikmi a hriešnikmi „poškvrnil“, lebo tým nepriamo „toleruje“ hriešnosť, čo je samozrejme neprípustné. Ježiš sa na hriešnikov pozerá celkom ináč. Jeho milosrdné oči vidia hriešnikov ako „chorých, ktorí súrne potrebujú lekársku pomoc.“ Práve u tých, ktorých farizeji a zákonníci považovali už za stratených a zatratených, Ježiš hľadá „adresátov“, prijímateľov svojho Evanjelia. Ježišov postoj a príklad zásadnej otvorenosti voči všetkým bez rozdielu – a najmä voči tým najhorším – je veľká novota, ktorú dodnes mnohí nedokážu pochopiť (stále sa napr. tvoria sekty, elitné skupiny „vyvolených a dokonalých“, ktoré sa separujú od ostatných s pocitom, že sú lepší než ostatní. takýto majú na stole „tvrdý“ chlieb, ktorý nemôže byť pokrmom života). Keby aj všetci ľudia niekoho celkom vylúčili spomedzi seba, to nijako neznamená, že aj Boh ho prestal milovať.

„Povedali jeho učeníkom“ – Farizeji a zákonníci vzniesli proti Ježišovmu konaniu prvú „verejnú“ námietku. Tú úplne prvú námietku, zatiaľ iba skrytú v srdciach, vzniesli po uzdravení chromého a po odpustení jeho hriechov (2, 6-9), ktorú však „zverejnil“ sám Ježiš. Túto druhú námietku, ktorú rozoberáme dnes, vznášajú už verejne, ale nie priamo Ježišovi, lež jeho učeníkom. Po krátkom čase (hneď v ďalšom odseku) dochádza k ďalšej (k tretej z piatich) konfrontácii ,námietke, ktorá bude smerovať už priamo na Ježiša, hoci stále zatiaľ iba vo forme “jedovatej“ otázky. Konfrontácie Ježiša so zákonníkmi a farizejmi sú ústrednou témou druhej kapitoly Markovho evanjelia. Odpor k Ježišovi sa u nich stupňuje a končí „ukážkou“ vrcholnej zloby človeka – ukrutným mučením a ukrižovaním Ježiša. Učeník Ježiša je ten, kto „nevylučuje“ nikoho, lebo rovnako všetci sme obsiahnutí vo sfére Otcovho milosrdenstva. Odvážne posudzovanie iných robí z nás väčších hriešnikov, než sú samotní posudzovaní hriešnici. Túto „farizejskú chybu“ Ježišovi učeníci a nasledovníci nerobia, lebo si uvedomujú, že tým vlastne „odsudzujú“ a vylučujú spomedzi seba samotného Ježiša, „ktorý sa pre nás stal hriechom“ (2Kor 5,21) . Tí najhorší a najvzdialenejší by aj nám mali byť tí najbližší a mali by sme sa snažiť „zachrániť“ ich bezpodmienečnou láskou, ktorá nekladie podmienky, ale miluje. To je Ježišova trpezlivá cesta s nami hriešnymi. Tí, ktorí sa cítia dokonalí, bezhriešni a posudzujú iných, môžu dodržiavať aj všetky Božie zákony a prikázania, okrem toho hlavného a spásonosného, ktorým sa podobáme Bohu: milovať svojho blížneho, hoci našej lásky nie je ničím hoden. Je správne nenávidieť hriech, ale hriešnika treba milovať! Učíme sa žiť s hriešnikmi, ale bez hriechu voči nim. Kto odsudzuje spolu s hriechom aj hriešnika, sám je ešte otrokom hriechu.

„Prečo je a pije s mýtnikmi a hriešnikmi?“ – V slovenskom preklade je sloveso „piť“ vynechané. Keby bol Ježiš jasný hriešnik, bol by medzi „svojimi“ a nič by sa nedialo. Pohoršenie spôsoboval fakt, že „spravodlivý je spolu s nespravodlivými“. Farizeji a zákonníci nikdy neoslovili Ježiša po mene. Bola v nich hlboká zloba, ktorá im toto sväté meno nedovolila nikdy vysloviť (hovorili iba „tento“, „tento muž“ alebo nepovedali nič, ako to bolo aj v tomto prípade).

Najsvätejšia Eucharistia nie je pokrmom iba pre dokonalých, ale aj pre slabých, ktorí majú pred sebou ešte dlhú púť duchovného zápasu. Spoločné stolovanie – sv. omša a sv. prijímanie – je slastným pokrmom spásy pre svätých, ale aj liekom pre slabých, chlebom malomyseľných, pochybujúcich, padajúcich. Kto chce naozaj s úžitkom spoločne sláviť najsvätejšie tajomstvá spásy, nikdy sa nesmie považovať za „spravodlivého, bez hriechu, nepotrebujúceho pokánie“. Na začiatku sv. omše všetci spoločne uznávame a vyznávame svoje hriechy, čím verejne potvrdzujeme, že skutočne poznáme pravdu o sebe. K sv. prijímaniu nepristupujeme skôr, než spoločne nepovieme pravdu: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu...“ Nikdy nebudeme hodní Jeho lásky. Sme svedkami nekonečného Božieho milosrdenstva voči nám, ktoré nám daroval Nebeský Otec v osobe Ježiša Krista. Aj človek dokáže nezištne milovať, pokiaľ sa sám cíti a aj reálne je nezištne a dokonale milovaný. Preto okrem ľudskej (rodičovskej, manželskej, rodinnej, bratskej) lásky treba čím skôr poznať aj Božskú Lásku, ktorá miluje nad hranicu našich predstáv.

„Ježiš to začul a povedal im“ – Neodpovedajú učeníci, ale Ježiš. V Ježišovi je správna odpoveď na každú otázku.

„Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí“ – Už v tej dobe platila povinnosť lekára byť s chorými a pomáhať im. V prípade Ježiša nejde o lekársku povinnosť, lež o dobrovoľnú lásku a milosrdenstvo, ktoré spasiteľne koná a zachraňuje celý svet. Táto Ježišova odpoveď je platná nielen pre tento konkrétny prípad, ale pre celé jeho konanie až do konca čias. Je to jediný „Lekár života“. Kto však nevidí svoju nemoc, nehľadá ani lekára.

„Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov“ – Spravodliví boli tí, ktorých spôsob života bol správny vo vzťahu k sebe, k Bohu a k ľuďom, k životu. Mýtnici boli jednoznačne „nespravodliví“ aj voči Bohu, aj voči ľuďom. Boli to „najväčší“ hriešnici. Farizeji a zákonníci preto veľmi ťažko chápali Ježišovo konanie, ktoré sa celkom vymykalo zo šablóny ich zmýšľania o hriešnikoch. Všímať si hriešnika znamenalo súhlasiť s jeho hriechmi, čo je priam rúhanie. Žalm 37 hovorí, že „spravodliví budú odmenení a bezbožníci budú potrestaní.“ Ježiš, hľadajúci nápravu hriešnikov a odpustenie ich hriechov, akoby protirečil Božiemu Zákonu. Fakt, že Ježiš je nezvyčajne zhovievavý k hriešnikom, musel otriasť všetkými, nielen prísnymi farizejmi a zákonníkmi. To by znamenalo radikálne si upraviť doterajšie presvedčenie a pohľad na Mesiáša, na jeho poslanie. Židia totiž očakávali, že po príchode Mesiáša hriešnici budú za svoju hriešnu životnú cestu exemplárne potrestaní Božím trestom, spravodlivou odplatou. Hriešnikom nedávali takmer žiadnu nádej na obrátenie a záchranu. No Ježišovo „revolučné“ milosrdenstvo nabúralo všetky tieto súdy a ponúklo nádej každému človekovi. Naozaj platí: „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.“ Na zemi nik nie je bez hriechu, preto Ježiš prišiel pre všetkých, aby sa všetci dostali do Božej slávy. Prišiel pre všetkých, ale prijímajú Ho len niektorí. Zlo a slabosti, ktoré stále zostávajú vo veriacich, nemôžu byť zdrojom odsudzovania a ani samotného hriešnika nemôžu vovádzať do smútku zo seba samého (čiže ani sám hriešnik sa nemá vylučovať zo spoločenstva lásky). Nákaza hriechom je veľmi nebezpečná najmä medzi hriešnikmi a v spoločenstve s nimi. Ježiš nám však jasne ukázal, že sa nemáme a nesmieme pridať na stranu hriešnikov (čo sa stáva veľmi často), ale byť rozumní a silní, a tak hriešnikom ukázať nový život. Ani my nesmieme na nikoho povedať, že nepatrí medzi nás. My sa nemáme oddeľovať od hriešnikov, ale od ich hriechu. Ak je človek milovaný nezištne, bez podmienok zmeny správania, aké nám vyhovuje, vtedy ukazujeme vrcholnú lásku, ktorá takto milovaného človeka otvára pre Boží dotyk, Božiu lásku a vnútornú zmenu. Všetci drzí, neslušní, nespoločenskí, nespratní, hriešni, ktorí nás vyrušujú, znervózňujú a provokujú, majú v skutočnosti v sebe skrytú pôvodnú Božiu krásu, zmysel pre priateľstvo a život. Potrebujú byť len milovaní. Ježiš nás učí milovať „mýtnikov a hriešnikov.“ Neznalosť Božej lásky je radikálny hriech, koreň všetkých hriechov. Človek sa túži „obrniť“ pred Bohom vzorným dodržiavaním Zákona (navonok), ale zabúda pritom, že človeka zachraňuje jedine láska.

Ježiš povoláva Léviho a ten Ho „hneď“ nasledoval. Lévi reagoval okamžite, bez dlhého naťahovania a premýšľania. Rozhodnutie Léviho nám môže pripadať až chvatné. Evanjelista Marek má vo svojom evanjeliu veľa miest, kde je zjavne viditeľná náhlosť, „okamžitosť“ reakcií či odpovedí. Prečo tento chvat a náhlivosť? Máme dôverovať rozhodnutiam, ktoré sú urobené v chvate a v náhlivosti? Ponúkajú sa nám dve reálne odpovede: Tí, ktorí sa rozhodovali rýchlo a hneď, je pravdepodobné, že o Ježišovi už počuli vopred, už predtým rozmýšľali nad jeho osobou a pozdávalo sa im, čo o Ježišovi počuli. keď prišla šanca na „dobrodružstvo“ s Kristom, reagovali okamžite, bez váhania, bez obáv a pochybností. Keď potom Ježišova ponuka, tá už len zavŕšila proces, ktorý bol už dávnejšie začatý a pomaly rástol. Môže byť aj druhé vysvetlenie, ktoré je pravdepodobné aj v prípade mýtnika Léviho: Mohlo by ísť o človeka, ktorý je vnútorne nespokojný so svojím životným štýlom, a to i napriek tomu, že mu nič nechýba a má všetko, na čo si len pomyslí. Takýto človek sa cíti ako vo väzení, ako v zlatej klietke, v ktorej má všetko, okrem úprimnej lásky. Takto poznačený zo dňa na deň čaká, že ho niekto raz vyslobodí z tohto zajatia a pozve k niečomu inému. Keď takáto ponuka zrazu prišla – a prišla od Ježiša –, mýtnik Lévi neváhal ani sekundu. Aj v tomto prípade teda ide už iba o zavŕšenie procesu, ktorý už bol v ňom začatý vopred, začatý v silných túžbach dostať sa von z vlastného zajatia. Do úvahy však prichádza ešte jedno vysvetlenie, ktoré tvorí podstatu evanjelia: Je možné, že dotyčné osoby vycítili v Ježišovej osobe, cez jeho neobyčajnú dobrotu a moc, blízkosť mesiášskych časov, na ktoré stáročia čakali a nemali dôvod váhať a ďalej strácať čas. Otáľanie môže človeka obrať o veľa dobra, ba aj o samotnú spásu. Človek pochopí, že k nasledovaniu Krista patrí aj premyslené využitie času, denná zásadovosť v rozdeľovaní času, v nestrácaní zbytočne veľa času (a vystavovaní sa pritom zbytočným pokušeniam k zlému konaniu). čas je nehmotný a dočasný, ale veľmi cenný poklad, ktorý treba múdro používať, aby sme získali večnosť.

Krst je moment, keď aj mňa Ježiš povolal nasledovať Ho. Odpovedal som mu „hneď“? Koľko času som už stratil? A odpovedal som mu vôbec?

„Choď vždy len za pravdou, nech by ťa viedla kdekoľvek!“ Alebo: „Boh nás nikdy nevolá tam, kde by nás nebol schopný sprevádzať svojou milosťou.“ Boh je férový. tým, ktorých raz povolal na svoju stranu, dá všetko, čo potrebujú na cestu, aby úspešne naplnili svoje poslanie. Na tomto svete neexistuje nič, čo by nás mohlo odlúčiť od Božej lásky (por. Rim 8,39), akú má Boh k nám v Ježišovi Kristovi, ktorý dal svoj život za nás, kým sme boli ešte hriešnici (por. Rim 5,8).

Boh nie je nič iné ako láska a milosrdenstvo bez hraníc. Moje hriechy ma nesmú „usmrtiť“, zablokovať a duchovne znehybnieť, nesmiem zostať „ležať na lôžku“ ani „sedieť na mýtnici“. Práve môj hriech – keď ho uznám a pochopím – je tým pravým miestom, kde sa môžem stretnúť s Bohom, s milosrdným Lekárom, ktorý ma túži od všetkého uzdraviť a pozvať, aby som Ho nasledoval. Toto je Otcov i Ježišov cieľ a pre nás hriešnikov úprimná radosť, ktorá keď raz začne, už nikdy viac neskončí, prenáša sa do večnosti.

„Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa s dôverou neobráti k môjmu milosrdenstvu.“ (Denníček sv. sestry Faustíny)