Syn človeka má moc odpúšťať na zemi hriechy Mk 2,1-12
Rozbor prvej kapitoly Markovho evanjelia sme ukončili. Prvá kapitola opisuje Ježišov deň v meste Kafarnaum a Jeho pôsobenie v Galilei (mimo mesta, na pustom mieste). Charakteristickou črtou Ježišovej doterajšej činnosti bolo (okrem prvého a prirodzeného zoznamovania sa s ľuďmi) neprirodzené, nadprirodzené, uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov. Ľud bol z Ježiša nadšený a „všade“ Ho vyhľadával. Ježiš sa v rebríčku slávy rýchlo dostal na vrchol a naďaleko zanechal za sebou všetkých ostatných. Po celej Galilei išiel nezastaviteľný chýr: takýto človek, ani jemu podobný, ešte nikdy medzi nami nebol.
Od druhej kapitoly sa Ježišovo postavenie výrazne mení a objavujú sa prvé „kontroverzie“. Ide o päť Ježišových kontroverzných činností (uzdravenie ochrnutého a odpustenie hriechov; stolovanie s hriešnikmi a colníkmi; otázka pôstu; trhanie klasov v sobotu; uzdravenie v sobotu), ktoré vyvolajú prvé negatívne prekvapenia, prvé spory, konflikty, nezhody. Popri nadšencoch sa objavujú prví protivníci. Hybnou silou druhej kapitoly je kontroverzia Ježiša s osobami, ktoré začínajú mať na jeho slová a konanie nezhodné pohľady a názory. Nastal prvý priamy a otvorený stret Božej pravdy s ľudskou (ne)pravdou. Prví protivníci sa pýtajú „prečo?“ (nechápu Ježišovu „drzosť“) a hľadajú prijateľné zdôvodnenia Ježišovho konania, ktoré začalo byť – podľa nich – už za hranicou únosnosti.
Intenzita odporu voči Ježišovi sa postupne zvyšuje. na začiatku je odpor voči Nemu iba skrytý, vnútorný, rozumový, mentálny. Marek píše: „Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: čo to tento hovorí? Rúha sa!“. Neskôr sa už otvorene a viackrát obrátia proti jeho učeníkom (2,16.18.24) a vrcholí to rozhodnutím a dohodou so svetskou mocou, že Ježiš musí zomrieť (3,6). Problémom sa stáva postupné odhaľovanie, objavovanie Ježišovej osoby. Ježiš ukazuje, že má moc odpúšťať hriechy, že prišiel nie k spravodlivým, ale k hriešnikom. Narúša stáročné a veľmi prísne tradície pôstu a soboty a seba vyhlasuje za „pána aj nad sobotou“. Ľudia majú začať chápať, že chce nastoliť nový poriadok predovšetkým vo vnútri človeka a že On je ten, kto určuje „normy“ nového života a ruší tie staré. Na takéto silné a radikálne zmeny nebol nikto pripravený. Učitelia zákona na takéto zmeny nenachádzali dôvody. Zosilňovanie napätia medzi Ježišom a protivníkmi navádza myseľ čitateľa evanjelia na zásadný rozpor predovšetkým v neviditeľnom, v duchovnom svete, medzi tým starým, hriešnym, mŕtvym, slabým, falošným, chorým, neúprimným, povrchným, neplodným, neosožným, čo bolo doteraz, a tým novým, pravdivým, živým, silným, radostným, slobodným, čo Ježiš priniesol. To staré nesmie viac zostať a to nové sa musí prijať. Božie pravdy majú silu, „provokujú“ a plodia protivníkov. Je to dôkaz toho, aký silný a zlý je hriech.
„znova vošiel do Kafarnauma a o niekoľko dní sa rozchýrilo, že je v dome“
„O niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma a rozchýrilo sa, že je v dome“ – Prešlo určité časové obdobie, situácia sa utíšila, lebo v 1,45 Ježiš nemohol vojsť do mesta a v 2,1 už môže.
Slovenský preklad stavia spojenie „o niekoľko dní“ na začiatok vety, zatiaľ čo originál sa javí tak, že sa spojenie „o niekoľko dní“ vzťahuje na druhú časť vety.
„Že je v dome“ – Išlo o dom bratov Šimona Petra a Ondreja. Zdá sa, že Ježiš v tomto dome bol naozaj „doma“. Petrov dom je otvorený pre všetkých, je to obraz Cirkvi, kde sa má každý cítiť ako doma.
„A zhromaždili sa mnohí, takže už ani priestor pri dverách nestačil“ – Opakuje sa situácia z 1,33, keď pred dverami domu nebolo miesta (celé mesto bolo zhromaždené pri dverách). Môže to byť symbolika, že všetci ľudia naraz stoja pred „dverami spásy“, pred „nebeskou bránou“, ktorá sa otvára pre všetkých. Dvere Božieho milosrdenstva sa otvárajú pre všetkých, aj pre pohanov, lebo všetci sú hriešnici a všetci sú pozvaní k obráteniu.
„Zhromaždili sa“ – Je tu použité grécke sloveso „syn-agó“ (zhromaždiť sa), od ktorého je odvodené slovo „synagóga“ miesto zhromažďovania sa ľudí počúvajúcich Božie slovo. Petrov dom sa stáva novou „synagógou“, lebo v tej židovskej bude Ježiš neskôr odmietnutý.
„A hovoril im slovo“ – Hlásal blahozvesť, evanjelium, slovo života, pravdu. Proti duchu smrti sa stavia duch života. Ponúkal im sám seba, živé Slovo. „Hovoriť“ môže hocijaký hlas, ale „slovo“ je On sám. Hlas prijímame ušami, slovo (jeho obsah) srdcom. Sú to slová, ktoré nie sú z kategórie „aby reč nestála“.
„Prichádzajú istí ľudia, čo k nemu prinášali ochrnutého“ – Tu použité grécke slovo „paralyzovaný“ sa v Starom zákone nevyskytuje ani raz. V Novom zákone je iba u Marka a Matúša. Ochrnutie (ako aj malomocenstvo, slepota a iné choroby) sa chápalo ako Boží trest za hriechy. Mrzáci neboli spôsobilí viesť aktívny život v spoločenstve, preto predstavovali istú formu „nečistoty“ a boli vylučovaní spomedzi zdravých. Súcit s chorými bol aj z tohto dôvodu na veľmi nízkej úrovni.
Človek je pútnik, ktorý smeruje k cieľu. Nehybnosť, ochrnutie, je prehra, lebo bráni dosiahnuť cieľ. Paralyzuje nás predovšetkým zbytočný strach a neznalosť cieľa. Podľa apokryfov ide o muža, ktorý neskôr vypovedal počas súdneho procesu s Ježišom. Ochrnutý bol 38 rokov, nemohol sa hýbať, ovládať svoje nervy a vydávať hlas. O Ježišovi však počul, že uzdravuje a vyháňa zlých duchov. Ochrnutý sám o nič nikoho nepožiadal, lebo ani fyzicky nemohol. Neznámi mladíci, podnietení ľútosťou nad jeho stavom, zodvihli jeho lôžko a šli s ním k Ježišovi. Hoci svedectvo uzdraveného malo pomôcť Ježišovi pred Pilátom, skupina Židov to využila v Ježišov neprospech, lebo to uzdravenie urobil v sobotu, čím prestúpil Božie prikázanie a jednoznačne je za to vinný.
„Ktorého niesli štyria“ – nepodstatná poznámka, aká tu vôbec nemusela byť. Ide skôr o zdôraznenie urgentnej potreby uzdravenia, o napätie, dramatizáciu toho, čo títo ľudia vymyslia, len aby chorého dostali za každú cenu k Ježišovi. Štyri osoby držiace lôžko každý za jeden roh sa symbolicky vysvetľuje aj ako symbol celého sveta – štyri živly (voda, vzduch, zem, oheň) a štyri svetové strany (východ, západ, sever, juh); celý „leží ochrnutý“ hriechom, s ochrnutou dušou a mysľou. Mohlo by ísťo štyroch evanjelistov (Marek, Matúš, Lukáš, Ján), ktorí nesú celý svet k Ježišovým nohám. Doteraz Ježiš povolal štyroch učeníkov (Šimona, Ondreja, Jakuba a Jána). Lôžko, z ktorého sa ochrnutý túži dostať, je v texte spomenuté štyrikrát.
„Keď ho pre zástup nemohli priniesť k nemu, odstránili krov zo strechy tam, kde bol, a keď tam urobili dieru, spúšťajú nosidlá, kde ležal ochrnutý“ – Pre tlačenicu sa nemohli dostať k Ježišovi (choroba teda nebola jedinou prekážkou). Viac než natlačený zástup bránili prístup k Ježišovi „natlačené“ staré zvyklosti a zlé chápanie Boha. Dôkazom toho je aj fakt, že zástup bol ako stena, múr; nebol ochotný uvoľniť miesto a sprístupniť cestu pre ochrnutého. Bola to masa jednotlivcov uzavretých pred inými do seba. Vedomý si svojej ochrnutej duše a mysle treba opustiť davy, masy, urobiť „dieru v streche“, otvoriť sa pre pravdu, vpustiť svetlo do tmy, otvoriť evanjelium, zostúpiť „z výšky ľudskej pýchy, slabosti a nechápavosti“ k Ježišovým nohám. Zaujímavé je, že žiadosť o uzdravenie nie je vyjadrená ústne, slovami, ale túžbou a skutkom (odkryli strechu a spustili ho). Mohlo ísť o tradičnú strechu, čiže o trstinu, slamu alebo iný podobný materiál prichytený o krov. To by bola rovná, plochá strecha, hrubá asi 30-50 cm. Vrchná vrstva blata sa pravidelne valcovala kamenným valcom, aby voda nepresakovala dnu. Takáto strecha slúžila aj ako terasa a nebolo ľahké ju rozobrať (bola ubitá, uvalcovaná, musela by sa prebíjať a nie rozoberať). Bohatšie rodiny mali strechu z kamenných dosák (čosi ako škridla), uložených na kamenných hradách (čiže strechy neboli rovné, ploché). Je možné, že tu išlo o takúto strechu, ktorá sa dala ľahko rozobrať. Tento násilný spôsob cesty k Ježišovi mohol vyrušiť poslucháčov i samotného Ježiša, ale nestalo sa. Ježiš vidí tých, ktorí neľutujú žiadnu námahu, aby dosiahli uzdravenie ochrnutého; zapadá Mu do rámca toho, čo sa má stať: „slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7,22; Mt 11,5). Ježiša nikto nikdy a ničím neruší a prosiaceho nenechá bez povšimnutia.
„Nosidlá“ – „Lôžko“ – Mohla to byť pričňa (iba z dosák) alebo prenosný matrac, ktorý cez deň mohol poslúžiť aj ako rohož na sedenie pri žobraní. Evanjelista Lukáš už používa priamo výraz „nosidlá“.
„Keď Ježiš uvidel ich vieru“ – Zázrak uzdravenia je odpoveďou na vieru a naopak, nedostatok viery zabraňuje vykonaniu zázrakov (por. 6,5-6: „Nemohol tam urobiť nijaký zázrak a čudoval sa ich nevere“). Vieru, ktorú Ježiš videl, nevidel na postihnutom, ale mali ju osoby, ktoré postihnutého priniesli. Tí, ktorí majú vieru, majú ju – najmä „skutkami“ – ponúkať tým, ktorí ju zatiaľ nemajú, neveriacim. Ak Ježiš „videl“ ich vieru, prečo by nemohol „vidieť“ aj jeho „hriechy“? „Vidí“ aj myšlienky zákonníkov a aroganciu ich rozumu. Ježiš vidí to, že žiadny človek nikdy „vidieť“ nemôže. Vidí pravdu, podstatu; vidí cestu uzdravenia.
„Povedal ochrnutému: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ – Ježiš nepovedal priamo, že hriechy odpúšťa On. Neuviedol, neoznačil pôvodcu odpustenia. Reakcia zákonníkov však poukazuje na to, že toto odpustenie hriechov jednoznačne spájali s Ježišovou osobou. Ježiš tým, že najprv poukazuje na hriechy a nie na chorobu, nepriamo potvrdzuje, že chorobu vždy predchádza nejaký hriech (nemožno to však brať ako jednoznačný Boží trest, ale ako prirodzený dôsledok nejakého chybného žitia a nesprávneho konania postihnutého, predkov či ostatných ľudí). Hriech môže úplne obklopiť, zviazať, znehybnieť človeka. Iba Ježiš môže človeka od toho oslobodiť.
„Hriechy“ – V hebrejčine „hrešiť“ znamená „byť odchýlený, nemať cieľ“, žiť ako „šíp letiaci mimo terč“. Hriešnik vybočí zo správnej cesty a sám sa už nedokáže zorientovať a vrátiť, blúdi. Každý sme stvorený pre pokoj a radosť v Bohu, ale „hadí jed“ vnáša do nás pochybnosti, zbytočné strachy a nedôveru voči Bohu. Človek v raji zostal nahý, olúpený o svoj pravý obraz, márne sa začal zakrývať figovým listom. Človek bez Boha nespozná nikdy svoje „ja“ a vyschýna ako potok odpojený od prameňa. Problémom nie je ateizmus, ale „modlárstvo“. Človek si vytvorí iný obraz o sebe (bez Boha), ale svojou prirodzenosťou sa nedokáže dostať k vysnívanému obrazu o sebe a ocitá sa zrútený do prázdnoty zdania a mylného ideálu o sebe. Strach zo smrti je prázdne miesto, ktoré bolo v ľudskom srdci určené pre Boha. Pokiaľ sa človek neobráti k Bohu, navždy zostane prázdny. Nostalgia po pravde a pravom živote v nás zostáva naveky. Kto povie, že nehreší, je luhár, klame sám seba a aj z Boha robí luhára. Najväčší hriech je neuznať svoju hriešnosť (9,41). Kto bojuje so sebou, Boh mu pomôže a zachráni ho. Vo svete ateizmu existuje iba vina a odčinenie viny; my poznáme hriech a jeho odpustenie – úplný zánik (vymazanie) viny.
„Sedeli tam niektorí zo zákonníkov a mysleli si vo svojich srdciach“ – Tí, ktorí boli poverení, aby učili, teraz iba sedia a počúvajú. Sú ako ten ochrnutý (sú ochrnutí v srdci). Ježiš otvorene kritizuje zákonníkov, že majú radi prechádzky v dlhých rúchach, pozdravy na uliciach, popredné sedadlá v synagógach, čestné miesta na hostinách, čiže slávu a vonkajšok. V Starom zákone, najmä v žalmoch, sa srdce človeka predstavuje aj ako sídlo vzbury a zlých úmyslov (Ž 5,9;10,3;14,1). Ježiš vie neomylne čítať v ľudských srdciach. Aj toto dokáže jedine Boh. Jedine On pozná každú myšlienku človeka (Sk 1,24; 15,8; Rim 8,27). Zákonníci „dialogizovali“ sami v sebe a proti sebe.
„Prečo tento takto hovorí? Rúha sa. Kto môže odpúšťať hriechy? Iba jediný, Boh“ – Zákonníci majú pravdu, že len Boh môže odpúšťať hriechy (jednoznačne je to Božia prerogatíva, výsada, výhradné právo), a preto je Ježiš pravým Bohom. Odpúšťanie hriechov je spomenuté hneď na začiatku, už pri Jánovom krste (1,4). Novinkou je, že odpustenie hriechov nie je iba formálny úkon. Ide o návrat k pravde, čo je spojené s osobným obrátením (metanoia), so zmenou zmýšľania, s novými hodnotami, s Božou a nie ľudskou pravdou, s prinášaním očistnej obety za hriechy (pravidelné a radostné pokánie, plné vďaky a chvály). Biskupi a kňazi majú vo svojej službe moc odpúšťať hriechy nie vo svojej osobe, ale v mene Otca, Syna i Ducha Svätého. Hriechy teda naozaj odpúšťa jedine Boh.
„Rúha sa“ – Rúhanie, „blasfémia“. Vo vzťahu k človekovi ide o urážanie, hanobenie, osočovanie, zneužívanie. Vo vzťahu k Bohu o rúhanie, znesväcovanie.
Či to nie je ten prvotný a hrozný hriech: „budete ako Boh!“? (Gn3,5). Kto sa považuje za rovného Bohu, rúha sa. Boh patrí do neba a človek na zem. Ak niekto z ľudí začne tvrdiť, že je Bohom, nečudo, že je obvinený z rúhania sa. Boh na zemi a navyše ako človek – to sa ľahšie odsudzuje ako lož, než prijíma ako pravda.
„Ježiš vo svojom duchu hneď spoznal, že takto si v sebe myslia, a hovorí im: „Prečo si toto myslíte vo svojich srdciach?“ – Ježiš dokazuje svoju absolútnu autoritu, Božskú múdrosť a moc. Pre diváka a čitateľa je to jasná alúzia (hra, žart, narážka, nepriamy odkaz) na „nové učenie s mocou“.
„Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy“, alebo povedať: „Vstaň a zdvihni svoje nosidlá a kráčaj“? – Čo je naozaj ľahšie? Zákonníci nič nehovoria. Jedno i druhé patrí jednoznačne do Božej moci. Ježiš predtým uzdravil aj malomocného (1,40). Židia verili, že aj od malomocenstva môže uzdraviť jedine Boh (2Král5,7). Zákonníci mlčia, ináč by museli uznať, že v Ježišovi účinkuje Boh. Ježiš za tým všetkým cez viditeľný zázrak na človekovi dáva znamenie o neviditeľnom Bohu.
Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi, povedal ochrnutému: „Vstaň, zdvihni svoje nosidlá a choď do svojho domu“ – Veľmi dôležitý text. Po prvýkrát sa tu používa označenie „Syn človeka“ (celkom 88-krát). Prečo sa Ježiš takto nazval? Aby sa ešte neodhalil jeho Božský pôvod, aby sa tajomstvo jeho osoby neodhalilo predčasne? Ježiš ešte musel zostať skrytým, ale zároveň aj jasne dať (dávať) najavo, že On je Mesiášom. V Starom zákone (Dan 7,13-14) tento titul prorok Daniel dáva tomu, čo má moc a vládu nad celým svetom a je sudcom sveta, prichádzajúcim z nebies. To by znamenalo, že Ježiš tento titul zobral na seba. Židia tej doby boli dôverne oboznámení s touto frázou a pochopili, že Ježiš týmito slovami sa nepriamo vyhlásil za tak dlho očakávaného Mesiáša.
Druhým významom spojenia „Syn človeka“ je fakt, že Ježiš bol skutočne aj ľudská bytosť. Boh nazval proroka Ezechiela (Ez 2,1) ako „syn človeka“ až 93-krát. Boh ho proste volal „ľudskou bytosťou“. Syn človeka a človek je v tomto prípade jedno a to isté. Dané dokopy: Ježiš je pravý Boh (Jn 1,1) a pravý človek (Jn 1,14) zároveň. Na zem prichádza „Božia moc“ v osobe človeka. Je to „neuveriteľné!“
„Vstaň“ – Ježiš nechce, aby iba chodil, ale aby aj žil. Týmto istým príkazom „vstaň“ (egeirein – vstať, prebudiť sa) Ježiš kriesi aj mŕtvu Jairovu dcéru (5,41) a toto isté sloveso vystihuje aj Jeho, keďže On sám „vstáva“ z mŕtvych (16,6). Ježišovo „vstaň“ má teda nielen telesný, ale aj silný duchovný význam, ide o formu obnovenia života, znovuzrodenia, znovu vstať a žiť nový život, život v plnosti – život večný.
„Zober svoje lôžko a choď domov“ – Sám má zobrať do svojich rúk náčinie, na ktorom bol pred niekoľkými minútami donesený (zo svojho domu). Nosidlá v ruke a smerovanie do svojho domu majú byť dôkazom toho, že bol zázračne uzdravený a s novým životom sa môže vrátiť k svojej rodine. Nosidlá mu doma na očiach budú pripomínať, že nesmie zabudnúť na svoju ťažkú minulosť a znovu upadnúť do starých hriechov. Ak si nedá pozor, môže znovu upadnúť do nemohúcnosti (telesnej i duchovnej).
„Domom“ pre človeka je Boh.
A vstal, hneď zdvihol nosidlá a odišiel pred očami všetkých, takže všetci boli ohúrení a velebili Boha hovoriac: „Nikdy sme nič takéto nevideli“ – Všetci (je teda možné, že aj sami zákonníci) velebili Boha. Je možné, že tu, pri prvej kontroverzii, Ježišova moc a dobrota premohla ešte aj zákonníkov a ešte pripustili nejakú Božiu moc v jeho konaní. Postupne však prestanú byť „ohúrení“, negatívne myšlienky ich celkom pohltia a myslia už iba na jedno – na Ježišovu smrť. Ježiš je obvinený, že sa rúha Bohu, že je pod vplyvom zlého ducha, za čo si každý zasluhuje smrť.
Verše 2,1-12, ktoré sme si dnes priblížili, sú veľmi dôležité a Cirkev ich používa na obhajobu a vysvetlenie sviatosti Pomazania nemocných, kde sa do popredia dávajú dve veci, ktoré často stoja vedľa seba: uzdravenie tela a odpustenie hriechov. Ježiš je jediný lekár tela i duše zároveň. On jediný pozná celého človeka, jeho myšlienkový základ, myšlienkový nesúlad s Božou pravdou a hodnotový neporiadok. Žiadny človek nevie, do akej miery sú hriech a choroba navzájom prepojené. Isté je, že súvis majú a duchovné uzdravenie privádza neraz aj k telesnému uzdraveniu.
Ďalej Cirkev používa verš 2,5 na obhajobu a vysvetlenie sviatosti pokánia, čiže sv. spovede, zmierenia s Bohom. Sv. spoveď je zázrak, ktorý odpustením „uzdravuje“ dušu. Jedine Boh môže odpúšťať hriechy. K odpusteniu hriechov je potrebná viera. Ježiš sa osobne obracia na každého kajúcnika, ktorý s vierou prosí o pomoc. Prosba o odpustenie hriechov (o záchranu) nemusí byť vyjadrená slovami, lebo Boh vidí aj skutky, túžby a úmysly. Boh teda môže konať v náš prospech aj vtedy, keď Ho o to slovami neprosíme.
K odpusteniu hriechov a k uzdraveniu tela môže dôjsť aj vtedy, keď potrebnú vieru nevyjadrí postihnutý, ale vyjadria ju iní, spolubratia či príbuzní (sila bratského spoločenstva lásky). Choroba často odvracia človeka od hriechov a prinavracia ho k Bohu. Preto choroba nemusí byť iba trest, ale môže mať aj vykupiteľský význam. Len pod tlakom choroby sa niektorí dokážu vážne zamyslieť, zmeniť sa a zachrániť. Ak niet inej cesty, Boh môže použiť aj túto – krížovú cestu – záchrany. Kristus má moc uzdraviť každú chorobu a odpustiť každý hriech. Je nekonečne a nepochopiteľne milosrdný, má súcit s trpiacimi a s hriešnikmi. Kedy, ako a prečo Ježiš uzdravuje, alebo neuzdravuje (podľa našich ľudských predstáv), to zostáva tajomstvom. Ježiš, ktorý dokázal, že na ZEMI má moc odpúšťať hriechy, predal túto Božskú moc na ZEMI svojim apoštolom a Cirkvi.
Do tretice Cirkev využíva tento text v základnom vyznaní katolíckej viery, kde sa Ježišovi explicitne prisudzuje Božia prirodzenosť a moc. V uvedenom texte Ježiš po prvýkrát deklaruje svoje Božstvo slovom (deklaroval sa ako Syn človeka) i skutkom (zázračným uzdravením a odpustením hriechov). Evanjelium je radostná zvesť aj preto, že Boh v ňom nie je iba zákon (iba duchovná diagnóza, iba rozlišovanie dobra a zla, života a smrti, iba zákaz, príkaz a svedomie), ale predovšetkým čistá láska, milosrdenstvo a milosť (terapia duchovnej diagnózy). Boh evanjelia je väčší než naše srdce (1Jn3,20). Boh evanjelia sa ujíma mojej choroby, úbohosti a smrti. Namiesto toho, aby ma hriešneho od seba odsotil, dotýka sa ma ako malomocného. Neodsudzuje ma, odpúšťa mi ako ochrnutému. Človek sa dozvedá radostnú pravdu, že ako hriešnik je vždy, dokonale a bezpodmienečne milovaný. Ježiš jasne dokazuje, výslovne a navždy prehlasuje, čo je motívom všetkých jeho zázrakov a aké je jeho poslanie; na zemi má moc odpúšťať hriechy a túži odpustiť všetkým, aby všetci „v Ňom“ mali život.