„chcem! buď čistý!“ Mk 1,40-45
„Prišiel k nemu malomocný“ – U Marka je to jediné rozprávanie o uzdravení niekoho malomocného.
Pre Židov to bola neočakávaná, výnimočná a jedinečná udalosť. V slovenčine je názov „malomocenstvo“ zrejme odvodený od chorobou spôsobeného poškodenia hmatu, keď postihnutý človek stráca „moc“ nad svojimi rukami. Malomocenstvo (grécky lepra; od slovesa „lepó = lúpanie kože) bolo v staroveku súhrnné označenie všetkých kožných chorôb. Väčšina ľudí je dnes na lepru prirodzene imúnna. Malomocenstvo je infekčná choroba prenášaná dychom, no najmä kontaktom s poranenou kožou nakazeného (vysoko nákazlivé sú vredy). Je to typická choroba pre tropické a subtropické krajiny (Egypt, India, Čína, Afrika). Nikdy sa nededí a dnes sa dá úspešne liečiť. Iba neliečená lepra postupne zabíja. Neliečený pacient môže žiť (trápiť sa) ešte 10 až 20 rokov. Je to choroba najchudobnejších, ľudí na pokraji spoločnosti. napadá nervový systém najmä na rukách, na nohách a na tvári (pomalá deformácia a znecitlivenie končatín, postupné odumieranie končatín, vredy, hnisavé nádory, neskôr hniloba za živa, strašný zápach hniloby a nakoniec aj samovoľná amputácia; odpadávali im uši, nos, časti rúk, nôh...). Malomocní väčšinou strácajú aj reflex žmurkania a oslepnú. Ide o pradávnu chorobu (je známa viac ako 6000 rokov), ktorá bola počas križiackych výprav dovlečená aj do Európy. Dnes je na lepru postihnutých už iba okolo 200 tisíc ľudí na celom svete a u väčšiny z nich sa úspešne lieči.
V Ježišovej dobe to bola rozšírená choroba a neliečila sa, nepoznali liek. Postihnutý musel žiť mimo obvodu, za múrmi mesta, v tzv. „lepráriu“, väčšinou vo vyhĺbených jamách alebo za oplotením (aby sa svojvoľne nedostal von), alebo osamote ďaleko na opustených miestach. Postihnutý trpel viac samotou než chorobou, samozrejme aj hladom a ponižovaním od druhých. Boli to vydedenci spoločnosti. Výnimku netvorili ani kňazi, králi či vladári. Panovník postihnutý leprou sa musel vzdať žezla a odísť medzi postihnutých. O lepre sa obšírnejšie píše v Lv 13-14. Kožné choroby pokladali za Boží trest (napr. trest pre Miriam Nm 12,9-15). Malomocenstvo prakticky znamenalo smrť a uzdraviť sa z malomocenstva rovnalo sa vzkrieseniu z mŕtvych (“Som ja Boh, aby som mohol dávať smrť a život?“ – povedal izraelský kráľ malomocnému Sýrčanovi Námanovi. 2Kr5,7). Malomocní boli zúfalí ľudia, plní skôr duševného než telesného utrpenia.
„Prišiel“ – Je to prvýkrát, čo chorý „prichádza“ k Ježišovi sám, z vlastnej iniciatívy. Doteraz uzdravoval Ježiš bez toho, žeby postihnutý sám prišiel a osobne Ho o to poprosil (doteraz to bol posadnutý v synagóge, Petrova svokra a tí, ktorých iní prinášali k nemu). Nečudujeme sa, že prvý zo všetkých je práve malomocný. Keď sa malomocní dopočuli o Ježišovi, svitla im obrovská nádej na uzdravenie; nádej, ktorú im nikto z ľudí „ani vo sne“ nedával. Malomocný bez mena nerešpektoval príkazy a porušil prikázanú „bezpečnostnú“ vzdialenosť od „zdravých“, ktorú museli malomocní vždy zachovať. Malomocní, ak sa dostali do blízkosti „zdravých“, museli už na veľkú diaľku kričať „Som nečistý, som nečistý!“, aby sa zdraví ľudia „stihli“ pred nimi skryť. Ako keby kričal „Som prekliaty, som zatratený, vyhýbajte sa mi, utekajte!“ Ak sa malomocný priblížil viac, začali do neho hádzať kamene. Židia verili, že ak sa niekto malomocného dotkne, určite sa nakazí. Kto sa dotkol malomocného, stal tiež „nečistým“, nemohol viac vstúpiť do synagógy a ľudia ho naďaleko obchádzali, hoci na sebe nemal žiadne znaky choroby (pravdou je, že sa nákaza nemusí prejaviť hneď; choroba sa môže prejaviť aj po 40 rokoch od dňa nakazenia). Malomocní nesmeli vstúpiť do mesta Jeruzalema, kde bol pre ostatných chrám a jediné miesto, v ktorom sa mohli obradne „očistiť“. Malomocní boli vlastne odsúdení na to najhoršie; život horší ako smrť. Ľudia sa malomocných báli, od nich vždy utekali. Ježiš jediný nerobil paniku, neutekal, nebál sa nákazy, malomocný mu nesmrdel, nebol mu ohavný, ba dokonca sa malomocného dotkol.
„Som nečistý, som nečistý!“ Takto musel volať každý malomocný, keď sa niekto k nemu približoval. Takto by mal kričať každý „ťažký“ hriešnik, kým sa neukáže kňazovi, kým nebude očistený, kým zotrváva vo svojej hriešnosti a vzniká nebezpečenstvo, že nakazí aj druhých. Hriech je duchovné malomocenstvo, odlučuje, vylučuje človeka zo spoločnosti Boha a svätých. Hriešnik má čím najskôr padnúť k Ježišovým nohám a prosiť o očistenie.
„Na kolenách ho prosil“ – Postihnutý si kľakol a padol na tvár úplne k zemi; ruky mal vystreté na zemi smerom k „pánovi“. Je to vtedajšia najvyššia možná forma sebaponíženia pred druhým človekom. Otroci sa takto museli klaňať svojim pánom. Postihnutý muž nemusel, poklonil sa dobrovoľne. Týmto gestom vyjadril nielen Ježišovu veľkosť, ale aj svoju bezmocnosť, že sa vo svojom vnútri skutočne cíti tým posledným zo všetkých najposlednejších a najponíženejších. Pri Ježišových nohách však cítil nádej. Vedel, že prosí o zázrak (o nemožné) a o dar ničím nezaslúžený, ale odvažuje sa prosiť. Prosba však musí byť plná pokory, lebo Boh vidí do srdca a vidí aj skryté diabolské „non serviam!“ (nebudem slúžiť!). Je múdre naučiť sa to, kľačať na kolenách, a tak prosiť Boha. Chorý nepotrebuje len uzdravenie, ale aj Boha k tomu. Ku všetkému dobrému potrebujem Boha.
„Ak chceš, môžeš ma očistiť“ – Malomocný počul, ako sa chromí, slepí, posadnutí, ba aj mŕtvi, vracajú od Ježiša živí a celkom zdraví. Rozhodol sa, že to skúsi aj on, nemá čo stratiť. Chorý sa nesmie hanbiť lekára a ukázať mu, čo ho bolí. Hriešnik sa nesmie vyhýbať Ježišovi a poprosiť Ho o vyliečenie, o odpustenie, hoci aj každý deň. Nemá čo stratiť, len získať. Je to falošný ostych (častý najmä u mužov, ktorí sa bezdôvodne nechcú vyspovedať), ktorý však pochádza zo zloby „Nepriateľa“. Tento diabolský postoj seje a zakoreňuje zaslepenú sebestačnosť, neobsahuje nádej a hrozí, že skončí zatratením.
„On sa zľutoval nad ním“ – V niektorých rukopisoch sa neuvádza sloveso „zľutoval sa nad ním“, ale „nahneval sa“. Nevieme presne, ktoré sloveso je archetyp, čiže originál, pôvodná forma, pôvodná podoba. Pravdou je, že Ježiš na viacerých miestach vytýkal ľuďom (aj apoštolom) neveru, nedôveru, pochybovanie, malovernosť: “Ty maloverný, prečo si pochyboval?“ Je možné, že prepisovateľ textu chcel zmierniť Ježišove tvrdé vyjadrenia, aby ich nebolo toľko; ďalšie tvrdé vyjadrenie je totižto už v 3,5: “S hnevom si ich premeral“. Je možné aj to, že Ježiš tu dokazuje „Boží hnev“ za to, že choroby sú naozaj následkom ľudských hriechov, čiže je to hnev proti Zlému a jeho zlu (spásonosný hnev), lebo to zlo ničí a zabíja jeho Božie deti. Ježiš sa možno hnevá na ľudskú biedu, ktorú Boh nikdy nechcel, ale človek si ju spôsobil sám. Zľutovanie je typická pohnútka Ježišovho vnútra a „otcovsko-materský“ atribút Boha, ktorý ľudsky vyjadrujeme slovom láska. Boh je pohnutý naším nešťastím, lebo je Boh a nie človek (ľudia sa nesnažia najprv zachraňovať druhých, ale seba).
„Vystrel ruku, dotkol sa ho“ – Ježiš tým prelomil veľmi prísny zákaz dotýkať sa malomocných. Bolo to niečo nepredstaviteľné. Ježiš bol od tej chvíle pre Židov nečistý a nečisté bolo aj všetko, čoho sa dotkol. Ježiš riskoval, že sa mu od tejto chvíle budú všetci ľudia naďaleko vyhýbať. Neúprosné židovské zákony mali už v tej chvíli Ježiša úplne zavrhnúť, „zničiť“. Urobili to až o tri roky, keď Ho ukrižovali. Ruka“ je znamením aktivity, činnosti. Vystretá ruka je atribút Boha, ktorý vždy koná a jeho „vystretá“ ruka nikdy „neoddychuje“. Ježišove roztiahnuté ruky na kríži objímajú všetkých. Ježiš cez pribité ruky na kríži „koná, činí“ vrcholné dielo svojej lásky; zachraňuje nás od večnej smrti. Dotyk s Ježišom je naša záchrana. Kontakt s Ním už nie je možný rukou, ale vierou, pokorou a láskou. Dotyk predpokladá blízkosť, tesnú prítomnosť jeden pri druhom. Hriech odďaľuje človeka od Boha a pretrháva živý kontakt. Náš hriech –naša bolesť, smútok, trápenie, kríž – to je miesto, kde sa Ho „dotýkame“, kde vstupujeme do živého kontaktu s Ním. Cítiac sa „spravodlivý“, bez hriechov, v pýche a v arogancii rozumu, z takejto „výšky“ sa nikdy nedotkneme Ježiša a On nás.
„Chcem, buď čistý“ – Malomocenstvom potrestaná Miriam musela čakať 7 dní na uzdravenie. Postihnutý veliteľ Náman sa musel 7-krát ponoriť do blatistej rieky Jordán. Až potom nastalo okamžité a úplné uzdravenie.
Poznámka na doplnenie: Sedmička je biblické číslo úplnosti, plnosti. Sedem je najplodnejšie číslo, ktoré spája celé Písmo dokopy. Úplne prvý verš v Biblii „Na počiatku Boh stvoril nebesia a zem“ (Gen 1:1) obsahuje viac ako 30 rôznych kombinácii čísla sedem. Tento verš má sedem hebrejských slov, ktoré majú celkom 28 písmen (4 x 7). Numerická hodnota troch podstatných mien „Boh“, „nebesia“ a „zem“ dávajú celkový súčet 777. Akékoľvek trojdielne číslo vyjadruje kompletný, konečný alebo úplný význam. Genealógia Ježiša, jeho narodenie sa z panny a vzkriesenie sú tiež tvrdo zapečatené sedmičkami. Sedem ako číslo sa v Biblii nachádza 187-krát (čo je 41 x 7), fráza „sedemnásobné“ sa nachádza 7-krát a „sedemdesiat“ sa nachádza 56-krát (7 x 8). V Zjavení sv. Jána svieti sedmička jasne: je tam sedem zlatých svietnikov, sedem listov siedmim zborom, kniha zapečatená siedmimi pečaťami, sedem anjelov stojacich pred Pánom so siedmimi trúbami, sedem hromov a sedem posledných pliag. V Zjavení sv. Jána je viac než 50 výskytov čísla 7. V Biblii sa vyskytuje 21 mien starozákonných pisateľov (3 x 7). Numerická hodnota ich mien je vždy deliteľná siedmimi. Z týchto 21 je sedem vymenovaných v Novom zákone: Mojžiš, Dávid, Izaiáš, Jeremijáš, Daniel, Hozeáš a Joel. Numerická hodnota týchto mien je 1554 (222 x 7). Dávidovo meno sa v Biblii nachádza 1134-krát (162 x 7). Vývoj ľudského embrya je v presných periódach sedmičky alebo 28 dní (4 x 7). Medicínska veda nám hovorí, že ľudské telo sa obnovuje bunka po bunke každých sedem rokov. Pozri aj na webe „Boh je matematik, fyzik, architekt“.
Ježiš uzdravil chorého okamžite. On dobro nikdy neodkladá, to robíme iba my. Sú to slová mimoriadnej autority a moci. Ježiš nespomína Boha, ale jasne za tým vidieť Božiu moc. Od čias proroka Eliáša, čiže viac než 900 rokov, sa nestalo, že by bol niekto z tejto choroby vyliečený. Zo všetkých chorôb bolo práve malomocenstvo tou najobávanejšou. Pre svoju chytľavosť, nevyliečiteľnosť a strašné stopy na postihnutých sa ho báli všetci od najbohatších po najchudobnejších. nečudo, že zdraví, no najmä vplyvní a bohatí, robili všetko preto, aby malomocní boli bez milosti izolovaní. Človek vylúčený z domu, z rodiny, z obydlia, sa prakticky pokladal za mŕtveho. Malomocný bol síce ešte živý, ale spoločensky a nábožensky bol mŕtvy, vylúčený zo spoločenstva a náboženského kultu. Bol vyhnaný do vonkajšej i vnútornej púšte. Takýto už nemá žiadne vzťahy, je to človek zaživa hodený do „pekla“ samoty. Nie je život a smrť pre neho to isté? Jediný zákon, ktorý musel dodržať, bola jeho povinnosť, aby sa sám oddeľoval od iných a kričal vopred, že je nešťastný. Ježiš začína ukazovať veľký rozdiel medzi Zákonom, tradíciami a Evanjeliom. Malomocnému po zázračnom uzdravení všetky nervy znovu ožili, očistila sa mu pokožka, vrátila sa mu citlivosť do končatín, zmenil sa na nepoznanie. Na nepoznanie sa zmenilo aj jeho vnútro a srdce. „Chcem“ je v prípade Ježiša Božia vôľa. To, v čo by som sa predtým neodvážil ani dúfať, to je teraz vôľa Božia: „Nechcem smrť hriešnika; chcem, aby sa hriešnik obrátil a žil“. Ježiš chce, aby sa jeho vôľa stala našou základnou túžbou.
„Buď čistý“ je záchrana od smrti, „predzjavenej“ hrozným výzorom, hnilobou, rozkladom a zápachom tela malomocného. Ľudia sú nakazení „leprou“ – strachom zo smrti – a „horúčkou“ (Petrova svokra) z pozemského života. Ježiš uzdravuje aj jedno, aj druhé.
„Potom mu prísne pohrozil“ – Ježiš vedel, že uzdravením malomocného pohorší a vystraší ľudí, preto nechcel, aby sa to niekto dozvedel, a preto ho (hneď) posiela preč, aby ho nikto nevidel. Pravdepodobne boli iba oni dvaja (a učeníci) na nejakom opustenom mieste, v ústraní, čiže bez iných svedkov.
„Poslal ho preč“ – V skutočnosti malomocného Ježiš pritiahol k sebe. On mu chcel vyliečiť aj „srdce“, dušu, dať mu pravdu a do nového života aj nový zmysel života. Doslovne Ježiš uzdraveného „vyhodil von“, čo je veľmi zaujímavé. Sám Ježiš bol po krste v Jordáne Duchom „vyhodený von“ do púšte. Pre vykupiteľské dielo bolo lepšie, aby dotyčný nezostal pri Ježišovi. Uzdravený sa mohol vrátiť k svojej rodine a k svojim priateľom, čo bolo najväčším darom pre ľudí tej doby. Ľudia potrebujú spoločenstvo viac než uzdravenie z choroby. Liekom na mnohé choroby nie sú tabletky, ale spoločenstvo lásky. Preto Ježiš zakladá Cirkev. Veď ani Ježiš neputoval sám, ani učeníkov nikdy neposielal po jednom. Prisľúbil, kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je aj On. Všetci sa navzájom potrebujeme. Stretávanie sa, komunita, patrí k podstate našej viery a k radosti z nej.
„Daj si pozor a nikomu nič nehovor“ – Ježiš chcel, aby vyliečený priniesol obetu skôr, ako sa o zázračnom vyliečení dozvedia kňazi. Keby to kňazi vedeli skôr, mohli by zo závisti vydať aj falošné vyhlásenie, muža neuznať za uzdraveného a musel by sa vrátiť medzi malomocných. Hoci mal uzdravený muž mlčať, sám zázrak nemohol nehovoriť a bol jasným dôkazom Ježišovej lásky a moci. Ani my nemáme veľa a zbytočne hovoriť; majú hovoriť naše skutky, najmä skutky lásky, odpustenia, pomoci, blízkosti najmä k trpiacim. Je to znak veľkej pokory. Ježiš netúži po tom, aby bol oslavovaný. Bol celkom iný než ostatní učitelia.
„Ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu“ – Malomocenstvo „diagnostikoval“ kňaz. On určil, kto je chorý (alebo uzdravený) a kto nie. Preto Ježiš posiela uzdraveného ku kňazovi. Predpokladáme, že kňaz uznal mužovo uzdravenie a dotyčný priniesol predpísanú obetu, hoci o tom nemáme žiadne dôkazy. O chorobe či vyliečení sa zapisovala listina a tá bola zverejnená. Bol to vlastne verejný a písomný dôkaz o Ježišovej zázračnej moci. Rabíni očakávali takého Mesiáša, ktorý svojou mocou oslobodí ľudí aj od tejto choroby a prinesie koniec malomocenstva.
„Im na svedectvo“ – Na svedectvo pre nich; aby mali svedectvo. Ježiš robí niečo, čo je podľa nich a podľa Zákona nemožné. Víťazstvo nad zlom akoby sa už vôbec neočakávalo. Židovskí predstavení „svedectvo pravdy“ obrátili na rúhanie sa a lož. Ježiš ohúril všetkých, publikánov (nájomcovia daní, ktorí Rímu vopred zaplatili dane zo svojho a potom vymáhali od ľudí oveľa viac. Samotné vyberanie daní publikáni „prenajímali“ zasa iným, ktorí sa takisto na tom veľmi obohatili. Bol to zlodejský kolotoč, ktorý priviedol mnohých na mizinu, k zúfalstvu a k biede na celý život), Samaritánov, pohanov, slovom všetkých. Ježiš pomáhal všetkým, ktorí za Ním prišli, ale túžil pomôcť aj tým, ktorí za Ním neprišli, čiže kňazom a učiteľom zajatým svojimi predsudkami a tradíciami. Poslal im muža, ktorého uzdravil z malomocenstva, aby sa aj oni „uzdravili“, zbavili predsudkov a mŕtvych zákonov. Dostali obrovskú šancu spoznať a uznať očakávaného Mesiáša a prijať pravdu. Židovskí predstavení však nič nepochopili a tvrdili, že všetko Ježišovo učenie a konanie odporuje Božiemu zákonu. snažili sa, aby ľudia nešli za Ježišom. Ak nedokázali zastaviť ľudí, museli zastaviť Jeho a začali rozmýšľať nad jeho smrťou. Preto už čoskoro posielali špehov, aby našli niečo proti Ježišovi a mohli Ho obžalovať (usmrtiť).
„Začal všade hovoriť“ – začal „ohlasovať“. Marek často používa sloveso „začať“ v oslabenom význame, keď nejde o žiadny dôležitý začiatok (celkove 26-krát). sloveso „začať“ by sa preto mohlo vynechať: „on všade ohlasoval, rozširoval“. Je to typický Markov slovník, podobne ako príslovka „hneď“ (47-krát), ktorá je u Marka na mnohých miestach takisto zbytočná a mohla by sa vynechať.
vyliečený muž nedokázal Ježišov príkaz dodržať. Radosť z uzdravenia bola u neho taká obrovská, že o „lekárovi“ Ježišovi nedokázal nehovoriť všetkým a všade. Muž si myslel, že mu Ježiš prikazuje mlčať len zo skromnosti, a nepochopil, že tým Ježišovi sťažuje pôsobenie. Ježiš nechcel, aby sa o Ňom vytvoril obraz „lekára“; On je „Spasiteľ“. Problémom nie je choroba, ale hriech.
„Všade“ – Na mnohých miestach. Je to často používané adverbium (príslovka), ktorá má v gréckom origináli viac významov a znamená napr. aj „mnoho, veľmi, horlivo, mocne, prísne“ (pozri napr. 3,12; 5,10;5,23; 5,43; 6,23; 9,26; 15,3).
„Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta“ – Ježiš prestal verejne vystupovať v Kafarnaume a zdržiaval sa na pustých miestach, čo pripomína osud práve malomocných ľudí; musí bývať osamote, je akoby „nečistý“, je vylúčený zo spoločnosti.
„No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ“ – Ľudia sa po tomto uzdravení začali k Ježišovi hrnúť zo všetkých strán. Nebáli sa, že uzdravujúci lekár zostal nakazený a nečistý. Hoci musel Ježiš svoje pôsobenie na čas prerušiť, ľudia Ho hľadali a našli, nech by sa skryl kdekoľvek.
„Keď budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Ježiš je stredobod, kde všetko začína i končí. Ježiš je jediný, ktorý môže nedostatok, nenaplnenie ľudskej túžby (kde už nestačia, nesiahajú naše ľudské možnosti) premeniť na plnosť, dokonalosť, večnosť. V Ježišových ranách sme my všetci uzdravení a zachránení. Ježišovi „nesmrdeli“ a „nesmrdia“ naše hriechy, hoci boli a sú pred jeho tvárou oveľa viac ohavné než telo a tvár malomocného.
Dovoľ Ježišovi dotknúť tvojich rán – bolestí, rán samoty, opustenosti, nečistoty – všetkých tvojich rán a aj tých, za ktoré sa možno hanbíš.
Buď si istý, že na každú tvoju pokornú a úprimnú prosbu Ježiš odpovedá rovnako: „Chcem, buď čistý!“.
Ježiš zachraňuje, lieči, koná v prospech ľudí, z dvoch robí jedno, tvorí jednotu. Dve nepriateľstvá mení na jedno priateľstvo, dva nepokoje na jedno zmierenie, dve bolesti na jednu radosť. On uzdravuje všetko choré, On zvíťazil nad hriechom. Nerobil by to, „nevytrpel“ by nám spásu, keby nám On nedal aj sám holý život.