Uzdravenie posadnutého chlapca

(Mr 9, 14-29)

Toto je jediný exorcizmus (ex = von; Orcus = démon keltskej kultúry strážiaci brány pekla), jediné vyháňanie zlého ducha, v druhej časti Markovho evanjelia. Zároveň je to najťažší exorcizmus zo všetkých, ktoré sú v Evanjeliu zaznačené.

14 „Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich početný zástup a zákonníkov, ktorí sa s nimi dohadovali.“

„Keď prišli, videli“ – Niektoré rukopisy uvádzajú jednotné číslo (keď prišiel, uvidel), čím kladú do popredia iba Ježišovu osobu. Po zostúpení z Vrchu premenenia sa Ježiš s Petrom, Jakubom a Jánom vrátili k ostatným deviatim učeníkom, ktorí zostali na krátky čas bez Ježiša. Evanjelista sa zmieňuje o veľkom zástupe okolo učeníkov a o zákonníkoch, ktorí sa s nimi hádali. Zákonníci, ktorí sa takmer vždy prezentujú ako odporcovia Ježiša a jeho učeníkov, sa však už v ďalších veršoch nespomínajú. To by znamenalo, že hádka po Ježišovom príchode utíchla; zákonníci sa už ďalej nehádali ani s učeníkmi, ani so samotným Ježišom a ani o ňom.

15 „Všetci ľudia hneď, keď ho uzreli, boli prekvapení, pribehli a vítali ho.“– NečakanýJežišov príchod vyvolá veľké prekvapenie v zástupe a má za následok, že ľudia okamžite zmenili stredobod svojho záujmu, opúšťajú učeníkov a zákonníkov, bežia za ním a vítajú ho. Na rozdiel od iných perikop, v ktorých údiv zástupu prichádza na konci, v tomto texte údiv nad Ježišovou osobou má svoje miesto už na začiatku. Je možné, že Ježišov výzor bol ešte stále nejakým spôsobom poznačený udalosťou premenenia na vysokom vrchu.

16 „Spýtal sa ich: „O čom sa s nimi dohadujete?“ – Prichádzajúci Ježiš videl, že učeníci, ktorí tvorili prvú skupinu a zákonníci so zástupom, ktorí tvorili ich spoločných oponentov, sú vo víre hádky. Iniciatívu preberá Ježiš a ľudí (nie svojich učeníkov) sa pýta na tému konfliktu.   

17 „Odpovedal mu jeden zo zástupu: „Učiteľ, priniesol som k tebe svojho syna, ktorý má ducha nemoty.“ – Je pochopiteľné, že ako prvý sa ozval otec posadnutého chlapca. Otcovým pôvodným zámerom bolo priniesť syna k Ježišovi, no keďže Ježiš nebol prítomný, priniesol ho k skupine učeníkov, ktorí, – ako evanjelista prezradí neskôr, – neboli schopní ducha vyhnať.

„Učiteľ“ – Dosiaľ bol Ježiš nazvaný učiteľom len dvakrát (por. 4,38 a 5,35). Postupne sa však toto oslovenie bude opakovať častejšie (por. 9,38; 10,17.20.35; 12,14.19.32; 13,1; 14,14). Hoci je otec chlapca pripravený žiadať od Ježiša „skutok uzdravenia“, oslovuje ho: „učiteľ“. Ježiš „učí“ aj svojou prítomnosťou, aj svojimi skutkami, zázrakmi, uzdraveniami, všetkým.

18 „Kdekoľvek ho zachváti, hádže ho o zem a (on) chrlí penu, škrípe zubami a meravie. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, a nemohli.“ – Otec detailne pozná charakteristiku ducha a prejavy pôsobenia na chlapca. Ide o „nemého, nehovoriaceho ducha“. Prídavné meno „nehovoriaci“ sa v Novom zákone vyskytuje iba u marka.

„Kdekoľvek ho zachváti“ – Veľavravný výraz, ktorý dokumentuje neobmedzenú schopnosť „ducha“ zmocniť sa a ovládať chlapca. Moc ducha bola veľká. Kedykoľvek a kdekoľvek mohol chlapca hádzať o zem. Výsledkom jeho útokov bolo, že chlapec chrlil peny, škrípal zubami, meravel. V neskoršom opise otec chlapca doplní ďalšie detaily.

„Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, a nemohli“ – Otec po prvotnom opise problému sám mení tému a pokračuje informáciou, že dôveru vložil aj do učeníkov, ale tí zostali bezmocní. Neschopnosť učeníkov vyhnať zlého ducha nie je nikde inde zaznačená, iba na tomto mieste. Naopak, evanjelista v 3,15 a v 6,7 hovorí o odovzdaní moci aj nad nečistými duchmi a v 6,13 hneď aj potvrdzuje, že učeníci skutočne mnohých démonov aj vyhnali. Aj nasledujúci text 9,38-39 naznačuje, že moc vyháňať démonov patrila k štandardnej výbave učeníkov. Neschopnosť učeníkov, potvrdená aj ich vlastnými ústami v 9,28, poukazuje na Ježišovu moc, ktorá je vždy nadradená akejkoľvek inej moci, nech by bola akokoľvek silná a silnejšia ako ostatní ľudia.

„Nemohli“ – Sloveso „nemali silu“ môže narážať na predpoveď Jána Krstiteľa: „Po mne prichádza mocnejší ako som ja“ (por. 1,7). Aj v 3, 23-27 sa Ježiš obrazne opisuje ako „mocnejší“, ako schopný zviazať mocného muža. „Neschopnosť“ učeníkov dala vyniknúť Ježišovej „schopnosti“. Hoci učeníci nemohli vyhnať nemého ducha, na scéne je ešte niekto mocnejší, kto má nad ním úplnú moc.  

19 „On im odpovedal a hovorí: „Ach, neveriace pokolenie, dokedy budem pri vás? Dokedy vás budem znášať? Prineste ho ku mne.“ – Mužova poznámka o neúspešnom exorcizme vedie Ježiša k rozhorčeniu a pomerne tvrdej kritike. Chlapcov otec hovoril najprv o posadnutí a až potom o zlyhaní učeníkov. Ježiš najprv reaguje na neschopnosť učeníkov a až potom na problém posadnutia. Za adresátov kritických slov možno pokladať predovšetkým učeníkov, ale aj zástup a samozrejme aj samotného otca. Ježiš ich všetkých označuje výrazom „neveriace pokolenie“ (por. 8,12 a 8,38). Pripomína to pasáže zo Starého zákona, v ktorých sa ozýva Božia nespokojnosť so svojím „nepoučiteľným“ ľuďom (por. Nm14,27; Dt 32,5; Iz 65,2). Ježiš sa ukazuje akoby frustrovaný z toho, že s učeníkmi a so zástupmi strávil veľa času a stále musel znášať nedostatok ich viery. „Neveriace pokolenie“ ešte stále nepochopilo jeho osobu. Ježišove kritické slová narážajú konkrétne na zlyhanie učeníkov vo viere v Ježišovu moc, ktorá im bola odovzdaná (por. 3,15; 6,7). Zároveň je možné povedať, že dočasná Ježišova neprítomnosť znamenala pre učeníkov zakolísanie vo viere.  

„Neveriace pokolenie“ – Ježišova jasná diagnóza rozšírená na všetkých prítomných i neprítomných. Nielen zotročený chlapec, ale všetci ľudia sú „nemí a hluchí“ pred Bohom. Srdcom duchovného života človeka je zdravá viera. Človek ľahko vidí chyby na iných, ale kým ich úspešne identifikuje na sebe samom, to je dlhotrvajúci proces. Osobitným spôsobom to platí pre duchovný život, do ktorého sa zlo, nepravda, neúprimnosť a neviera tlačia neustále.

20 „A priniesli ho k nemu. Keď ho duch uvidel, hneď ním zalomcoval a (on) padol na zem, váľal sa a chrlil penu.“ – Hoci Ježiš prejavil svoju nespokojnosť, hneď prikázal priniesť chlapca k nemu. Ako vyplýva z textu, na lôžku ležiaceho chlapca priniesli v čo najkratšom čase. Stretnutie Ježiša s duchom je opísané prudkou reakciou ducha. Chlapcom zalomcuje, ten padá na zem, váľa sa, chrlí penu. Duch v prítomnosti Ježiša ukazuje svoju moc nad chlapcom. Otcove slová z 9,18 sa potvrdzujú aj pred samotným Ježišom. Vzhľadom na to, že sa jednalo o „nemého, nehovoriaceho“ ducha, nedošlo k nijakému verbálnemu kontaktu medzi duchom a Ježišom (por. 1,24; 5,7).

21 „Spýtal sa jeho otca: „Koľko času je, odkedy sa mu to stáva?“ On povedal: „Od detstva.“ – Ježiš reaguje nečakanou otázkou na otca. Otcova odpoveď na otázku prináša nové a veľmi dôležité vedomosti. Problém trápi chlapca už od detstva, čiže dlhodobo, celý život. O to náročnejšie je prelomenie tohto problému. Zmienka o trvaní ťažkostí robí následné vyhnanie diabla ešte ohromujúcejším.

22 „Často ho hádzal (dokonca) aj do ohňa, aj do vody, aby ho zahubil. Ale ak nejako môžeš, pomôž nám a zľutuj sa nad nami.“ – „Výraz „do vody“ je v pôvodnom texte v množnom čísle (do vôd), čím sa vyjadruje, že sa to stávalo viackrát. Nové a význačné detaily umocňujú vážnosť chlapcovho trápenia. To znamená, že chlapec nemal nad sebou nijakú kontrolu, býval v priamom ohrození života a stávalo sa mu to často už od detstva. Otec chlapca najlepšie vedel, že jeho situácia je hraničná, nadovšetko zlá. Z miernych slov otca na adresu učeníkov vyplýva, že ich „neschopnosť, bezmocnosť“ ho až tak veľmi neprekvapila. Ba zapochyboval aj o samotnom Ježišovi, čo nakoniec prejavil aj slovne: „Ak nejako môžeš, pomôž nám!“ 

„Ale ak nejako môžeš, pomôž nám a zľutuj sa nad nami“ – Otec po prvý raz jasne vyslovuje prosbu o zľutovanie, hoci pritom zostáva plný pochybností. Otec najprv nemal žiadne pochybnosti, ale na základe zlyhania učeníkov začal spochybňovať aj Ježišovu moc, čo je pochopiteľné. Ak ich schopnosť vyháňať zlých duchov pochádza od Ježiša a oni to aj tak nedokázali, z toho vyplýva, že Ježišova moc má zjavné nedostatky. Nezlyhala však Ježišova moc, ale viera učeníkov v odovzdanú moc, o čom však otec nemohol mať ani tušenie. Tento „skrytý“ fakt vysvetľuje aj Ježišovu kritiku: „neveriace pokolenie“. Prosba otca o zľutovanie pripomína riadky, v ktorých bol Ježiš opísaný ako ten, čo má súcit, zľutovanie (por. 1,41; 6,34; 8,2). Otec hovorí v množnom čísle; pravdepodobne myslí na celú svoju rodinu, ktorá je chlapcovým stavom ťažko skúšaná a možno aj na prítomný zástup.

23 „Ježiš mu povedal: „(Pokiaľ ide o to) Ak môžeš, (tak vedz, že) všetko je možné pre toho, kto verí.“–Z pohľadu posolstva a evanjeliového odkazu je tento verš najdôležitejší. Je tu vysoko vyzdvihnutá viera, ktorú Ježiš hľadá v srdci každej osoby. Ježišovo nemalé rozhorčenie a netrpezlivosť dokazujú a násobia nenahraditeľnosť viery človeka stojaceho pred Bohom. O schopnostiach viery nemožno mať nijakej pochybnosti: „Všetko je možné pre toho, kto verí“. Po druhýkrát sa v perikope objavuje „mocný“ jazyk viery. Viera, ktorá naozaj verí, má duchovnú moc, veľkú moc, ktorá zachádza ďaleko za možnosti človeka konajúceho bez viery alebo so slabou, pochybujúcou vierou. Ježiš najprv všetkých označil za „neveriace pokolenie“ a potom povedal, že všetko je možné pre toho, kto verí. Z povedaného vyplýva, že vyháňanie nemého ducha by určite bolo úspešné hneď na prvý pokus, keby učeníci a otec chlapca mali v sebe skutočnú vieru. Ježiš vyzýva k viere; máme mať vieru silnejšiu ako čokoľvek iné. Zároveň je tento Ježišov výrok uistením, že pre veriaceho je možné všetko, vrátane zázrakov, pokiaľ je to v zhode s Božou vôľou.  

24 „Otec chlapca hneď skríkol a hovorí: „Verím. Pomáhaj mojej neviere.“ – Otec nežiada jednorazovú pomoc (pomôž), ale stálu (pomáhaj). Čo sa týka viery, tá si vyžaduje neustály živý kontakt s Bohom. Žiadna životne dôležitá činnosť nie je jednorazová, musí sa pravidelne opakovať (napr. jedlo, nápoj, spánok) a týka sa to aj viery. Otec chlapca verí, že Ježiš je tak mocný, že môže pomôcť úplne vo všetkom, dokonca aj v prekonaní vlastnej neviery. Viera je dar „par excelence“, oslobodzuje nás od nebezpečného démona hluchoty a nemoty pred Bohom a obnovuje v nás „pretrhnuté“ Božie synovstvo. Najhoršie pokušenie je pokušenie apostázie, úplného odvrátenia sa od viery. Mnohí pokrstení (poKRISTení) zostanú hluchí a nemí pred Bohom. Toto zlo sa z človeka vyháňa naozaj ťažko.

„Verím“–Otec pozorne počúval Ježišove slová a okamžite zareagoval vyjadrením požadovanej viery. Zároveň si bol vedomý toho, že jeho viera má „statické“ problémy, že je „nedostatočná“, že nie je hlboká, preto hneď prosí Ježiša o pomoc vo svojej momentálnej neviere. Ako sme si už povedali, otec pôvodne priviedol syna k Ježišovi vo viere v jeho moc, no slabosť učeníkov otriasla jeho dôverou. Otec chlapca „skríkol“, reagoval okamžite, čím vyjadril totálnu závislosť na Ježišovom slobodnom rozhodnutí. Nádej ešte neumrela, preto sa snaží znechuteného Ježiša obmäkčiť za každú cenu. Otec chlapca vytušil, že len bezvýhradná dôvera v Božiu moc otvára cestu k jej zakúseniu. V impulzívnej odpovedi zaznieva hlboká túžba po viere, ktorú nemá.

25 „Keď Ježiš videl, že sa tam zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu hovoriac mu: „Duch nemoty a hluchoty, ja ti prikazujem, vyjdi z neho a už (viac) doňho nevstúp.“ – Zaujímavé je, že Ježiš nijako nereaguje na svojské „vyznanie viery“ (či skôr neviery) chlapcovho otca. Postava otca sa z textov definitívne vytráca, hoci doteraz bol akoby hlavnou postavou. Hlavnou postavou odteraz je Ježiš, ktorý v nasledujúcich riadkoch dotvrdzuje to, čo sám povedal: „Všetko je možné pre toho, kto verí“. Duch, ktorý bol doteraz označený ako „nemý“, dostáva v tomto verši typické označenie: „nečistý“ (por. 1,22-27; 3,11; 5,1-20; 7,25). na rozdiel od doterajších exorcizmov Ježiš ducha neoslovuje ako „nečistý“, ale ako „nemý a hluchý“. 

„Keď Ježiš videl, že sa tam zbieha zástup“ – Text spomína zbiehajúci sa zástup, o ktorom však už bola zmienka na začiatku perikopy. Nevedno, akú úlohu zohráva táto zvláštna poznámka na tomto mieste; možno má v čitateľovi vyvolať ešte väčšie napätie. Výrok, že Ježiš konal, pretože videl prichádzajúcich ľudí, súhlasí s jeho postojom pri iných príležitostiach, keď uprednostňoval vykonanie uzdravenia viac v ústraní než pred davmi. Tu však niet zmienky o tom, že by sa Ježiš vzdialil od zástupu. 

„Duch nemoty a hluchoty“  – Neviditeľný duch (gr. „pneuma“) na Kristov príkaz reaguje okamžite. Nepoznáme ani jeden prípad, že by zlý duch Ježiša neposlúchol. Ježiš už raz „pohrozil“ zlému duchu (por. 1,25) a pohrozil aj vetru v búrke (por. 4,39). Je to prejav maximálnej moci, ktorej nič a nik nemôže odolať. Ježiš nečistého ducha priamo oslovuje dvojitým oslovením: „Duch nemoty a hluchoty“, čím prezrádza, že ducha pozná omnoho lepšie ako otec, ktorý žil s chlapcom od malička, a ktorý ho nazval iba „duch nemoty“.

„Ja ti prikazujem, vyjdi z neho a už (viac) doňho nevstúp“ – Doslova „Ja tebe“. Proti sebe stoja dve silné bytia, ale je jasné, že „moc“ zlého ducha sa v tejto chvíli mení na úplnú „bezmocnosť“. Ježiš svoju zvrchovanú moc dokladá aj dvojitým príkazom: „Vyjdi z neho a už (viac) doňho nevstúp!“ Druhý príkaz, aby ten istý duch už viac nevstupoval do toho istého chlapca, je veľmi špecifický. „Už nikdy viac“ je úplným opakom príslovky „často“, ktorú máme na začiatku textu. Predtým duch veľmi často ničil život chlapca, ale v budúcnosti, až do jeho smrti, sa to už nezopakuje. Ježiš dáva chlapcovi i celej jeho rodine šancu na celkom nový život.

26 „(On) skríkol, silno (ním) zalomcoval a vyšiel. (Chlapec) ostal ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že zomrel.“ – Dramatický opis definitívneho odchodu ducha z chlapca poukazuje na „drzosť“, akú má zlo v sebe. Ešte aj v poslednej možnej chvíli škodí svojej obeti. V sérii záchvatov, lomcovania a kriku opúšťa vnútro chlapca, ktorý potom zostáva ležať ako mŕtvy. To pripomína slová otca, ktorý v 9, 18 hovorí, že chlapec nakoniec „zmeravie“ (doslova gr. „uschne“). „Neveriace pokolenie“ stojace okolo Ježiša stále neverí; chlapca pokladajú za mŕtveho. Všetko to navonok vyzeralo ako prehra. Čo z takého oslobodenia, ktoré končí smrťou?

27 „No Ježiš ho vzal za ruku, pomohol mu vstať a (on) sa postavil.“ – Možno preložiť aj ako: „prebudil ho“. Ježiš nakoniec „oslobodil“ aj zástupy od falošného dojmu, vzal chlapca za ruku a pomohol mu vstať. Uchopenie za ruku a zodvihnutie použil Ježiš už pri uzdravení Petrovej svokry (por. 1,31) a pri vzkriesení Jairovej dcéry (por. 5,41). Ježiš tým, že chytá niekoho za ruku, dokazuje svoju pravú ľudskú prirodzenosť. Evanjelista ďalej naznačuje, že Ježiš nielen chlapca oslobodil od dlhoročného trápenia démonom, ale vrátil mu aj silu a životaschopnosť. „Verejná“ scéna sa tu náhle končí, nepoznáme reakciu otca, ani chlapca, ani zástupu.

28 „Keď vošiel do domu, jeho učeníci sa ho v súkromí pýtali: „Prečo sme ho my nemohli vyhnať?“ – Dej sa posúva do „súkromia“, do domu a tam sa definitívne končí dialógom medzi Ježišom a učeníkmi. Presun do súkromia bol zvyčajným Ježišovým miestom na doplnenie učenia učeníkov (por. 4,10; 7,17; 10,10). Vidíme, že napätie medzi Ježišom a učeníkmi už neexistuje. V privátnej atmosfére domu sa učeníci pýtajú na nedoriešenú otázku, na dôvod svojho zlyhania. Aj sami učeníci boli rozčarovaní zo svojej neschopnosti. Museli sa cítiť veľmi zle, keď sledovali, s akou „ľahkosťou“ to dokázal Ježiš.

29 „Povedal im: „Tento druh nemôže vyjsť ničím (iným), iba modlitbou“. – Niektoré rukopisy pridávajú: „iba modlitbou a pôstom“. V Mt 17, 14-21 sa nehovorí o modlitbe či pôste, ale o viere. V paralelnom texte v Lk 9,37-43 sa tento verš celkom vynecháva. Celkovo je Markova verzia uzdravenia posadnutého chlapca dvojnásobne dlhšia než verzie u Matúša a Lukáša. Vo svojej odpovedi zachytenej u Marka Ježiš stanovuje modlitbu ako podmienku pre porazenie moci zla. Pôst je akoby modlitbou tela. Dobrovoľné zriekanie sa pokrmu, nápoja či telesných žiadostí ukazujú, že naším „životom“ je Boh a naším „pokrmom“ je spoločenstvo s ním.

„Tento druh“ – Ježiš poukazuje na démona s mimoriadnou silou a účinkami. Ježišova odpoveď znie na prvý pohľad prekvapivo, pretože on sám práve vyhnal mimoriadne silného diabla bez modlitby. Ježiš však odpovedá na položenú otázku a nehovorí o sebe. Zmienka o modlitbe stojí v harmónii so zvyškom perikopy, ktorá do veľkej miery zdôrazňovala vieru. Sv. Augustín vysvetľuje: „Prosiť s vierou znamená modliť sa, aby naša samotná vôľa nekolísala vo viere. Ak chýba viera, je nemožné modliť sa. Veď kto sa modlí k tomu, v čo neverí? K modlitbe je teda nutná viera. Na to, aby sme si udržali vieru, potrebujeme sa modliť. Z viery pramení modlitba a táto modlitba nám obdrží stabilitu vo viere.“ Liekom pred silnými pokušeniami zlého ducha je teda modlitba a pôst. Zároveň utišuje Pánov „hnev“, ktorý sa môže strhnúť pri jeho pohľade na našu slabosť, hriešnosť. Modlitba sa tak stane „trvalou“ aktivitou duše, nakoľko modliaci sa človek už nikdy nechce opustiť Ježiša, vzdialiť sa od neho. Ježiš poukazuje na vieru, na modliacu sa vieru. Hoci má Ježiš neobmedzenú moc, všetko závisí od „moci“ viery toho, čo niečo od Ježiša žiada. Ak nemáš vieru, pros o ňu. Až potom pros napr. o uzdravenie. Ježišovi sebavedomí učeníci skúšali chlapca uzdraviť, ale príliš sa spoliehali na seba. Mysleli si, že moc vyháňať zlých duchov, ktorú im dal Ježiš, je ich vlastná. No presvedčili sa, že účinná je iba natoľko, nakoľko sú pri jej používaní napojení na Ježiša. Toto napojenie sa nazýva modlitba. Učeník bez modlitby je učeník bez moci. Prameňom každej služby Bohu je postoj úplnej závislosti od Boha. Táto závislosť sa nevidí nikde lepšie ako v modlitbe.   

Perikopa zrejme naznačuje aj Ježišovu smrť a vzkriesenie, čo bol posledný a definitívny zápas Boha s mocou a odporom zlých duchov. Zvrhnutie mimoriadne mocného zlého ducha predznamenáva definitívne zvrhnutie smrti a potvrdenie života. Zdá sa, akoby odpor démonov postupne, pri jednotlivých exorcizmoch, narastal. Ježišovi učeníci sa znovu ukážu ako „bezmocní“, keď bude Ježiš umierať na kríži. Ale dosiahnutý úspech, – „vyhnanie“ smrti, – stojí za to.