podobenstvá do života, nové zmýšľanie, nový človek (Mk 4,1-34)
prvé podobenstvo: podobenstvo o rozsievačovi (Mk 4,1-20)
Časť II. „prečo ježiš hovorí v podobenstvách?“ (Mk 4,10-12)
„Podobenstvo o rozsievačovi“ je rozsiahlym textovým blokom, museli sme si ho rozdeliť na tri biblické hodiny. V druhej biblickej hodine sa budeme zaoberať témou „prečo ježiš hovorí v podobenstvách?“
„Keď ostal sám“ – Je tu náhla zmena. Ježiš sediaci na loďke a obkolesený zástupmi zrazu zostáva sám s niekoľkými ľuďmi a s učeníkmi (s dvanástimi). evanjelista nespomína žiadny pohyb alebo presun na iné miesto. Navyše, informácia v 4,35-36, na konci podobenstiev (po podobenstve o rozsievačovi nasledujú ešte podobenstvá o lampe, o miere, o zasiatom semene, o horčičnom zrnku) ukazuje, že Ježiš je stále na loďke, čiže nikam sa nepresúval a zástup bol stále na brehu. Ako je teda možné, že zrazu zostal sám?
Podobenstvo o rozsievačovi je jediné, ktoré Ježiš aj vysvetlil (lepšie povedané, je jediné, o ktorom to máme zapísané aj do samotného evanjelia). Historicky sa to vysvetlenie s veľkou pravdepodobnosťou odohralo neskôr, až po odchode zástupov i samotného Ježiša z loďky, čiže keď už bol naozaj sám, ale kvôli ucelenému posolstvu, kvôli zachovaniu myšlienkového celku, bolo neskoršie Ježišovo vysvetlenie podobenstva „vsunuté“ hneď za text tohto podobenstva (čo vytvára mylný dojem, akoby bolo naozaj aj hneď vysvetlené a až potom sa pokračovalo ostatnými podobenstvami). Najvhodnejšie by teda bolo: „Keď neskôr ostal sám“. Keď Ježiš „zostáva sám“, neodchádza od nás, neskrýva sa, neodchádza do neznáma „oddýchnuť si od nás“. Ježišova samota je aktívna, má charakter načúvania. Preto aj my hľadajme takú „samotu“, v ktorej sa môžeme ponoriť do komunikácie a do spoločenstva s Kristom. V tichu a v samote „od sveta“ sa ponárajme do tajomstva Božieho kráľovstva. Radi buďme sami s Tým, ktorý jediný nám môže rozjasniť a naplniť „samotu“ srdca.
„Tí, čo boli okolo neho spolu s Dvanástimi“ – Boli to skutoční učeníci, ktorí tiež počúvali a nechápali. Oni však neodišli preč ako zástupy, lež ostali a neostali ticho, počuté nevypustili z hlavy von, ale pýtali sa, mali opravdivý záujem o pochopenie. Ich konfrontácia je úprimná a ochotne počúvajú ďalšie slová, lebo tým predošlým neporozumeli. Je veľmi pravdepodobné, hoci to text evanjelia neuvádza, že k takýmto dodatočným vysvetleniam dochádzalo častejšie: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, azda ani celý svet by nemohol obsiahnuť takto napísané knihy“ (Jn 21,25). My tu máme uvedené iba jedno súkromné vysvetlenie. K úplnému pochopeniu a k dokonalému zapáleniu sa pre Božie kráľovstvo prišlo až po udalostiach Veľkej noci, až po Turícach, až po zoslaní (darov) Ducha Svätého. Okruh tejto skupinky ľudí (tých, čo boli okolo neho spolu s Dvanástimi) sa neustále zväčšoval a stále sa zväčšuje. Kristova Cirkev túži zahrnúť do svojej rodiny všetkých bratov a sestry, až kým „Synovo telo“ nedorastie do svojej zrelosti (Ef 4,13).
„Pýtali sa ho na podobenstvá“ – Slovesný čas imperfektum prezrádza, že išlo o naliehavé a dlhšie pýtanie sa. Mohli diskutovať aj medzi sebou, ale oni sa pýtali aj priamo Ježiša. pýtali sa Ho na „význam“, zmysel, na pravdu, ktorá z podobenstiev vyplýva. Nepýtali sa Ho na jedno podobenstvo, ale na podobenstvá (množné číslo), hoci podľa textu doteraz počuli iba jedno podobenstvo o rozsievačovi. Aj táto veta dokazuje, že najprv boli povedané všetky podobenstvá zástupom a až potom nasledovalo „súkromné“ vysvetlenie podobenstva o rozsievačovi, ktoré však pisateľ šikovne vsunul do textu hneď za prvé podobenstvo. Máme tu dôkaz, že evanjelium sa nedrží za každú cenu geografickej a chronologickej presnosti a bezchybnosti. V prvom rade ide o obsahovú „presnosť a bezchybnosť“, o čo najlepšie podanie duchovného posolstva Ježišových slov. Človek si mnohé veci nikdy nevysvetlí sám a robí chybu, ak sa snaží sám sebe dávať odpovede na všetko. Sú veci, ktoré nám musia byť „zjavené“, dané ako dar, ako Božia milosť. zjavne je tu naznačená duchovná cesta, ktorú Cirkev používa od nepamäti: skriptúra (osobné čítanie Božieho slova), rozjímanie, meditácia (osobné zamýšľanie sa nad Božím slovom za pomoci Ducha Svätého) a následná modlitba srdcom (keď sa Duch Svätý modlí spolu s nami). Samozrejme, k týmto „duchovným krokom vpred“ patria aj naše biblické hodiny.
„Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva“ – „Vám je dané“, pričom je jasné, že ten, kto dáva, je Boh. Niektoré rukopisy pridávajú po slove „dané“ ešte sloveso „poznať“. Pôvodný text používa vysvetľujúci genitív, preto vhodnejší preklad by bol: „Vám je dané poznať tajomstvo, ktorým je Božie kráľovstvo“.
Sú to extrémne dôležité slová, ktoré si má (musí) čitateľ všimnúť a pochopiť ich ako podstatu Ježišovej snahy o podanie niečoho, čo počúvajúceho človeka presahuje úplne a vo všetkom. Kto chce spoznať tajomstvo Božieho kráľovstva, nepotrebuje oplývať extrémnou múdrosťou a inteligenciou či múdrosťou dosahovanou vlastnou snahou a usilovným študovaním. Je to dar, pravda daná a zjavená zadarmo, ktorej základom je viac práca srdca než práca rozumu: „blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). „Tajomstvo Božieho kráľovstva“ sa tu silno a neodmysliteľne viaže na osobu Ježiša Krista. Ježišova osoba a Ježišovo pôsobenie vo svete pootvára ľuďom „dvere“ tohto – ináč nepreniknuteľného – tajomstva o Božom kráľovstve. On je „brána“ – jediná, ktorá sa nedá obísť. Ježiš je „cesta“ do Božieho kráľovstva. V Ňom je „pravda“ o Božom kráľovstve. Božie kráľovstvo existuje, je aj pre ľudí, je večné, má svoju moc a „učeníci“ sú „obdarovaní“ možnosťou byť svedkami toho, ako sa ono k nám „priblížilo“.
„tajomstvo“ – V synoptických evanjeliách (Mt, Mk, Lk) sa toto slovo „tajomstvo“ vyskytuje iba tu. Označuje niečo skryté, nepredstaviteľné, na čo by človek sám od seba ani len nepomyslel a čo Boh – zo svojej lásky a dobroty – teraz človekovi zjavuje. Boh má svoj plán spásy pre všetkých ľudí (Ef 3,3-13), a je na každom človekovi, či to „tajomstvo“ pochopí (uverí). Tajomstvo vždy zostane tajomstvom, ale použitým obrazom (podobenstvom) sa môžeme aspoň „začať baviť“ na danú tému. O neviditeľnom môžeme začať hovoriť len skrze niečo viditeľné. Ak všetky stvorené veci a skutočnosti nesú v sebe „stopu“ Božej ruky a dobroty, tak potom Ježiš je „obrazom“ tohto Boha. Kto chce „vidieť“ Otca, nech hľadá Syna a „uvidí Božiu tvár“. Celý Ježišov život je takisto jedno veľké „podobenstvo“, ktoré hovorí o niekom „neviditeľnom“, o milosrdnom Bohu Otcovi. Ježiš robí „exegézu“, „vysvetľuje“ svojho Otca. Ježiš otvára ľuďom cestu k Otcovi, ktorá je ináč pre človeka neprekonateľnou priepasťou. Ak chceme poznať Boha, musíme vstúpiť do tajomstva. Vstúpiť do tajomstva môžeme do takej miery, do akej nám to dovolí sám Boh (nie do akej to budeme my chcieť). Ježiš nám v tomto úryvku hovorí, že poznať Božie tajomstvo je možné. To poznanie neznamená úplné preniknutie, odhalenie a pochopenie. Ide iba o spoznanie toho, čo z toho tajomstva je pre nás dôležité a postačujúce. Pred tajomstvom sa musíme stať a zostať predovšetkým pokorní. Musíme pritom zahodiť a zabudnúť na všetky vopred vytvorené odpovede a pravítka a v dôvere bez pochybností „uveriť“ Ježišovi. Ježiš je Boh, je neviditeľný, a predsa sa musíme snažiť „vidieť“ Ho, zadívať sa Neho „srdcom“, kontemplovať ho v Najsvätejšej Oltárnej sviatosti a na svätom kríži a pýtať sa Ho, čo nám chce povedať. Tu nejaké vedecké bádanie, čo aké nezaujaté, nie je k ničomu. Kto hľadá odpoveď a pýta sa na tajomstvo Božieho kráľovstva, nemusí vedecky skúmať, ale musí sa pýtať priamo Ježiša. Bez modlitby, bez rozhovoru s Ním, nám Božie tajomstvo zostane nepochopiteľné. Ježiš mnohokrát nedáva odpovede hneď, mlčí, nechá nás hľadať ešte viac, ešte hlbšie, ešte dlhšie, ešte vrúcnejšie, aby sme hľadaním odpovedí nenašli iba slová, ale aby sme našli rovno Jeho, jeho osobu, „živé Slovo“, aby sme s Ním vytvorili živý a silný vzťah. Až keď sa zrodí prvý živý vzťah k Ježišovi, človek dá súhlas aj na opravdivú zmenu života, na obrátenie, na pokánie.
Mnohí sa „musia znovu narodiť“, k čomu im však už potom nechýba nasadenie a odhodlanie. Nádherným obsahom Božieho tajomstva je aj Božie odpustenie, ktoré dáva hriešnemu človekovi celkom nový život. Aj nám je dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva. Ako? Napríklad cez slová „... a slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14). cez snahu pochopiť Božie slovo sa ono aj v nás stáva „telom“. Cez Božie slovo nachádzame samého živého Ježiša – „slovo sa v nás stáva telom“. Ježiš sám hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo; potom aj môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23).
„Božieho kráľovstva“ – Keby toto kráľovstvo nebolo Božie, nebolo by pre človeka tajomstvom. Je otvorené a darované tomu, kto uverí v Ježiša Krista a počúva Ho. Veľkou novotou je, že Boh túži, aby boli všetci ľudia spasení a aby všetci spoznali pravdu (1Tim 2,4). Je to pravda prinášajúca poznanie Otcovej lásky ku všetkým svojim deťom a večnú spásu pre každé Božie dieťa. Tu sa teda odhaľuje zároveň aj naše tajomstvo, tajomstvo o našej existencii a o zmysle nášho života. Človek tu spoznáva svoju vlastnú veľkosť!
„Pre tých vonku však je všetko v podobenstvách“ – Ktorí sú mimo nášho „kruhu“. Ľuďom v zástupe nie je „dané“ tajomstvo Božieho kráľovstva a musia sa k nemu dostať, prepracovať cez podobenstvá. Do nemalého kontrastu sa dostáva skupina tých, ktorí Ježiša nasledujú a sú s Ním, a skupina tých, ktorí Ho len počúvajú „vo svete“. Pre nich zostáva „všetko“ nezodpovedanou otázkou a nevyriešenou hádankou. Spôsob vyjadrovania, aký si zvolil Ježiš, zohľadňuje veľmi vážnu skutočnosť a pravdu o človekovi: Tajomstvo pootvorené cez podobenstvo budú počuť mnohí, možno úplne všetci, ale prijmú a pochopia ho iba niektorí. Ježišova „nová“ rodina sú tí, ktorí sú „s Ním“, ktorí neodchádzajú od Neho, ktorí sa mu „zasvätili“, ktorí pre Neho dokonca opustili všetko. To však nijako neznamená, že tí „ostatní“, tí „vonku“, sú menejcenní a uvrhnutí do beznádejnej „tmy“. Ich prekážkou však môžu byť časté a silné starosti o svetské veci, ktoré prehlušia Boží hlas natoľko, až sa stáva načisto „mŕtvym slovom“. Takí sa skôr rozhodnú Ježiša „umlčať“ či rovno zabiť. Aj sám ľudský život je čosi ako „podobenstvo“. Od narodenia až do smrti musíme hľadať jeho zmysel; preto hľadáme Ježiša, aby nám toto tajomstvo „vysvetlil“, aby sme svojmu životu porozumeli. Božie slovo je slovo života, len je nutné, aby toto „semeno“ padlo do dobrej, úrodnej pôdy.
„Je všetko v podobenstvách“ – Slovo „všetko“ odkazuje na tajomstvo Božieho kráľovstva. Evanjelium, radostná zvesť, sa „tým vonku“ podáva najmä týmto spôsobom, cez obrazný jazyk (cez podobenstvo, parabolu). Prečo? Lebo tak sa to ľahšie spracuje a zapamätá. Osoby žijúce „vo svete“ potrebujú väčšiu pomoc pre prijatie Božích právd; majú menej „priameho“ kontaktu s Ježišom než osoby, ktoré sú „stále“ s Ním. Tak napr. zasvätené osoby prežívajú omnoho viac času pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou, viac adorujú svätý kríž, môžu skôr prežívať extázy, mystické videnia a pod. Čo ľudské oko nezbadá, to dokáže podobenstvo „zjaviť“ prostredníctvom obrazov, ktoré si vieme predstaviť a zreálniť. Podobenstvo je teda pomôcka, zjednodušenie, priblíženie, uľahčenie; nie komplikácia a zahmlievanie.
„Aby“ – Tento verš (4,12) patrí medzi obzvlášť problematické a ťažké tak pre výklad, ako aj pre preklad. Je to parafrázovaný citát zo starozákonného proroka Iz 6,9-10, ktorý znie takto: „Riekol: „Choď a povedz tomu ľudu: Čujteže, čujte, no nerozumejte; viďteže, viďte, no nepoznávajte! Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil.“ Ježiš by určite nehovoril tak, aby mu ľudia nerozumeli; práve naopak (viď 4,33). Pravdepodobne tu ide o poukázanie na to, že slová proroka Izaiáša sa naozaj naplnia a žiaľ, naplnia sa aj na osobe Božieho Syna, ktorý prišiel zachrániť všetkých hriešnikov, lebo „jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136). Túto „temnú“ pasáž možno vysvetliť aj tým, že spojka „aby“ tu výnimočne nie je účelová (aby), ale kauzálna (pretože). Text by potom mohol vyzerať takto: „pretože hľadeli a hľadeli, ale nevideli; pretože počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo.“
Mnohí vidia a počujú, ale v mysli sú „otrokmi“ svojej pravdy. Takto zaťatí ľudia sami, vedome a dobrovoľne, nechceli a nechcú, aby sa „azda“ neobrátili, aby sa im „azda“ také niečo nestalo, aby „sa im azda náhodou“ neodpustilo, aby sa „azda“ náhodou nestalo, že sa zachránia. Takto by text poukazoval na tvrdosť, zaťatosť a neveru, na totálnu tmu v duši a v mysli hriešneho človeka, ktorý sa vo svojej pomýlenosti nebojí „zatratenia“, ale bojí sa „záchrany a spásy“. Hriešnik sa vedome bráni akejkoľvek Božej pomoci, odmieta „spásu“ ako nejaké zlo. Aby Boh nezradil svoju pravdu a nesiahol človekovi na slobodu, Ježiš vyslovuje tieto „mrazivé“ slová. Boh už vopred vedel o odpore a neprijatí zo strany človeka, ale jeho lásku to nezastavilo.
„Pozorne hľadeli, pozorne počúvali“ – Doslova „hľadiac hľadeli“, „počúvajúc počúvali“. Ide o čo najintenzívnejšie zosilnenie významu slova. Zaujímavé je aj to, že text dáva do popredia sloveso „vidieť“ a až potom „počuť“. Božie kráľovstvo má byť „vidieť“ medzi nami: „pozrite, ako sa milujú“ (Tertulián; pozri aj Sk 4,32-37). Božie kráľovstvo sú najmä skutky, každodenný život, až potom sú to slová a rozprávanie.
Človek sa musí oslobodiť od seba samého. Človek vidí, čo chce, ale nevidí, čo nechce; preto aj my môžeme pozerať, ale nevidieť (to isté platí aj o počúvaní). Veľká vec je, ak človek uzná, že existujú veci, ktoré nevidí. Uzdravenie hluchonemého (7,31) a slepého (8,22; 10,46) má v tomto kontexte veľký význam. Aby nám Ježiš mohol oznámiť svoje dobro, musí pritom poukázať na naše zlo; musíme o to dobro poprosiť (poprosiť o vnútorné uzdravenie).
„Aby neuvideli, aby nepochopili“ – Rovnako správny preklad je aj nedokonavý vid: „aby nevideli, aby nechápali“. Z nebezpečenstva týchto smutných slov – povedaných pre tých, ktorí sú „vonku“ – nie sú vyňatí tí, ktorí sú „dnu“, čiže tí najbližší. Nikde nie je povedané, že tým, ktorým je „dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva“, je daná aj istota, že sa nikdy nepomýlia a že už majú všetko vyhraté. Príklad zradcu Judáša Iškariotského hovorí jasne, že hoci mu bolo „dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva“, vo svojej slobodnej vôli sa nerozhodol pre túto cestu.
„Aby sa neobrátili a nebolo im odpustené“ – Tento verš by sa mohol interpretovať aj ako predurčenie k zatrateniu (predestinácia), čo by znamenalo, že niektorí ľudia sú už vopred Bohom „vybraní“ pre zatratenie (nebolo by to teda ich slobodné rozhodnutie). Ak by to tak bolo, Ježiš by potom naozaj úmyselne chcel, aby sa niektorí ľudia neobrátili a nebolo im odpustené. Takýto výklad je však úplne v rozpore s „radostnou zvesťou“, ktorá nevyníma nikdy nikoho. Aj tu sa spojka „aby“ má čítať ako opis dôsledku, nie úmyslu! To nevidenie, nepochopenie, neobrátenie a neodpustenie je dôsledkom ich vlastného rozhodnutia, nie už vopred stanoveným Božím úmyslom. Kto je „vonku“, ten nech sa „obráti“, nech hľadá cestu „dnu“, aby sa čo najskôr stal „učeníkom, bratom, priateľom“, lebo len takým je „dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva“. Ranokresťanský učiteľ a kňaz Origenes k tomuto ťažkému a „tajomnému“ veršu podáva svoje „otcovské“ vysvetlenie: „Mnohokrát sa stáva, že rýchle uzdravenie z nejakej choroby neprispeje k dobru človeka. Keďže ľahko vyviazne z choroby, podcení zlo, z ktorého unikol, a môže doň ľahko znovu upadnúť. Preto sa Pán môže rozhodnúť liečiť, ale aj oddialiť uzdravenie. Určite sa totiž chce vyhnúť tomu, že príliš skoré uzdravenie zapríčiní ďalšie a tentoraz už neliečiteľné ochorenie. Pán preto urobil tak, aby jeho najhlbšie slová nepočuli všetci jasne. Urobil tak z obavy, aby sa neobrátili priskoro a uzdravení odpustením hriechov nepodceňovali ľahkosť uzdravenia z rán zla a znovu doň veľmi rýchlo neupadli.“
Ježiš netúži po ničom inom viac než po tom, aby sa každý hriešnik obrátil a žil (aby mu bolo veľkodušne odpustené). Dobrovoľná potupná smrť na kríži dáva najjasnejší dôkaz o tejto Božej túžbe. Ježiš však ohlásil, oznámil aj hriech proti Duchu svätému, ktorý je „neodpustiteľný“. Ak človek neuzná, že je hriešnikom, úmyselne pohŕda Božím milosrdenstvom, nepotrebuje nič počuť o Božom kráľovstve a volí si večné zatratenie. Vec večnej spásy a zatratenia – aj napriek zjaveniu – zostáva pre nás i tak obrovským tajomstvom!