Biblická hodina č. 52

Ak niekto chce NASLEDOVAŤ JEŽIŠA      

(Mr 8, 34-38)

Druhá časť Markovho evanjelia postupne vstupuje do väčšej hĺbky evanjeliového posolstva a aj od čitateľa si vyžaduje hĺbavejšie čítanie. Po nečakanej a ťažko pochopiteľnej predpovedi o utrpení a násilnej smrti Syna človeka, čiže po predpovedi veľkonočných udalostí, sa musíme aj my nechať „ponoriť“ (ale nie utopiť) do ďalšej Ježišovej reči, ktorá neprestáva poslucháča prekvapovať.  

Nasledujúci úryvok tesne nadväzuje na predchádzajúci, nedochádza k nijakej chronologickej (čas) ani topografickej (miesto) zmene. Novinkou však je prítomnosť zástupu, ktorý Ježiš povoláva k sebe, takže odteraz učeníci a zástup anonymných ľudí predstavujú dvojakú skupinu poslucháčov pre nasledujúce Ježišove slová. Poznámka o prítomnosti učeníkov sa javí ako zbytočná, lebo učeníci boli predsa stále prítomní pri Ježišovi. Zrejme ide o nenápadné vypichnutie Ježišovho úmyslu, že nasledujúce slová sú povedané naozaj pre všetkých bez akéhokoľvek rozdielu. Prítomnosť učeníkov a zároveň i širokého zástupu ľudí (ktorý nevieme, kde sa zrazu vzal) ukazuje, že potenciálny nasledovník nemusí byť iba z radu najbližších učeníkov. Okruh Ježišových nasledovník nie je limitovaný na Dvanástich. Nasledovať Ježiša môže a má každý, čo nie je ľahké, ale treba nabrať odvahu a skúsiť to.

34 „Povolal si zástup spolu so svojimi učeníkmi a povedal im: „Ak ma niekto chce nasledovať, nech sa zaprie a nech vezme svoj kríž a (tak) nech ma nasleduje.“ – V predchádzajúcich veršoch bola dominantnou témou Ježišova identita (Mesiáš, Syn človeka), pravda o Ježišovi a najmä „šokujúce“ prepojenie Ježiša s utrpením a s násilnou smrťou. Táto druhá perikopa (úryvok) však začína podmieňovacou vetou: „Ak ma niekto chce nasledovať“, čo jasne napovedá, že dochádza k zmene témy; do popredia už nevystupuje identita Ježiša, ale identita Ježišovho učeníka, nasledovníka. Je to verš, ktorý definuje osobu kresťana. Kresťanom je ten, kto sa rozhodne nasledovať Ukrižovaného, kto sa podobne zaprie, vezme svoj kríž a ide za chudobným, pokorným, ponižovaným Ježišom. Na prvý pohľad sa nám to môže javiť ako život trestanca, ale v skutočnosti je to cesta k oslobodeniu od nejednej ťažoby tohto sveta, cesta k málo rušenému pokoju a k rastúcej radosti.

„Ak ma niekto chce nasledovať, nech sa zaprie a nech zdvihne svoj kríž a (tak) nech ma nasleduje.“ – Ježiš stojí pred neurčeným množstvom osôb, ale svojou presne mierenou rečou oslovuje každého ako jednotlivca. Ježiš pripúšťa možnosť, že by sa mohla nájsť osoba, ktorá by sa ho vo svojom živote rozhodla nasledovať. Ježiš vie, že sa jedná o ťažké, radikálne a celoživotné rozhodnutie, preto používa podmieňovací spôsob. Ježiš hneď po ponuke nasledovania (čo znie veľmi lákavo) stanovuje podmienku „zaprieť sa a vziať svoj kríž“, čo naopak skôr „odrádza“ od možného nasledovania. Pre neveriacich je to holá hlúposť, nerozum a pohoršenie, ale pre veriacich je to „vrchol“ múdrosti. Žiadne ľudské uši nemôžu tejto požiadavke porozumieť hneď po prvom vypočutí. Jedná sa o vetu presahujúcu naše „všedné zmýšľanie“. Ježišova podmienka pozýva človeka k procesu premeny zmýšľania a k prechodu na „vyššiu formu“ sebavidenia.

„Ak niekto chce“ – Ježiš sa nikdy nedotýka osobnej slobody človeka a aj v tejto vete zdôrazňuje nevyhnutnosť skutočnej ochoty a úprimného záujmu. Tradičná náboženská zotrvačnosť od detstva, neodmysliteľné rodinné kresťanské návyky či stereotypný nedeľný rituál účasti na sv. omši ešte nemusí byť opravdivým slobodným rozhodnutím človeka. Dlhoročné náboženské samozrejmosti (bez ktorých by nám určite niečo chýbalo) môžu byť veľmi neživé a povrchné, a to práve z toho dôvodu, že ani po rokoch elementárneho kresťanského života nedošlo k serióznemu rozhodnutiu prejsť od širokého pojmu kresťanstva k osobnému nasledovaniu živého Ježiša.

„Nasledovať“ – Bežne sa toto sloveso viaže s datívom: „nasledovať komu, čomu“. Tu je však použité v nezvyčajnom spojení: „Ak niekto chce za mnou nasledovať“. Tento nevšedný vyjadrovací spôsob priamo nadväzuje na predchádzajúce napomenutie apoštola Petra: „Choď za mňa!“ (por. 8,33). Čo všetko bude obsahovať tu použité sloveso „nasledovať“, to sa stane predmetom osobného duchovného života každého, kto „chce“ Ježiša nasledovať. Nasledovať môžeme iba toho, koho milujeme. Láska sa vyjadruje túžbou byť s tým druhým. Lepšie byť s Ježišom, hoci s chudobným, poníženým, pokorným, ako byť s bohatými, mocnými a neohrozenými, ale bez Ježiša. Ísť za Ježišom ako za skúseným vodcom dáva človekovi záruku, že aj zdanlivo nemožné sa stane možným. 

„Nech sa zaprie a nech zdvihne svoj kríž a nech ma nasleduje“ – Kresťan má v tomto svete trvalý „kríž“ nepochopenia. „Krížom“ je aj Ježišova požiadavka tolerovať zlých, milovať aj nepriateľov, neskaziť sa falošnosťou hriešnikov. Kto zatúži po spoločenstve s Kristom, musí byť silnejší ako ostatní; musí byť pripravený zniesť všetko, čokoľvek. Prijímať a neodmietať kríž je snáď najťažšia Ježišova požiadavka.

Sv. Augustín však podotýka, že „všetko ťažké uľahčuje láska. Aj chamtiví znášajú priam neznesiteľné, lebo milujú peniaze. Aj karieristi prinášajú nemalé obety pre svoju ctižiadostivosť. Je mnoho druhov lásky k niečomu a k niekomu. Prečo sa teda čudovať, ak ten, kto miluje Krista, zapiera sám seba? Ak niekto stratí v sebectve, zaiste opäť nájde, ak sa zaprie. Na začiatku sa človek stratí pre lásku k sebe, čo znamená konať podľa svojej vôle. Treba uprednostniť Božiu vôľu pred svojou, a tak sa naučiť milovať seba samých správnym spôsobom.“

Podmienky nasledovania Ježiš konkretizuje troma imperatívmi. Prvý znie: „Nech sa zaprie!“ Grécke sloveso „arneisthai“ (zaprieť) je to isté, ktoré Marek používa aj pre Petrovo „zaprenie“ (por. Mr 14, 30.31.72). Zaprieť niekoho neznamená úplne sa ho vzdať. Tu použité „zaprieť sa“ znamená odmietnuť vlastné nároky a požiadavky, vzdať sa vlastných predstáv, a to je presne to, čo napríklad v rozhodujúcej chvíli nedokázal apoštol Peter. Výraz má svoju razanciu, nestanovuje hranice, kde sa má človek zastaviť pri sebazapieraní a pošetriť sa. Ježiš tu určite myslí na sebazápor až do krajnosti. V skutočnosti ide o plnú realizáciu seba samého. Zaprieť sa totižto znamená premôcť svoje falošnosti, egocentrizmus, vykoreniť omyl a hriech. Človek, ktorý sa nevie vymaniť z pocitu menejcennosti a bezvýznamnosti, rozhodne sa zmeniť to tým, že sa stane bohatý, mocný a pyšný. Ale to je sebaklam. V skutočnosti človek realizuje seba samého iba vtedy, keď sa cíti milovaný a predovšetkým, keď sa cíti „niekto“ v Božích očiach. Je ľahké dať sa potom do naplňujúcej služby lásky v úplnej slobode. Je treba zrieknuť sa buď seba alebo ježiša.

Druhý znie: „Nech vezme svoj kríž!“ V pozadí výrazu „kríž“ bola najdrastickejšia grécko-rímska prax trestania zločincov. Kríž bol vtedy symbolom násilnej, krutej a hanebnej smrti. Samozrejme, tu sa jedná o metaforu (o prenesený význam). Skutočný drevený kríž, na akom vtedy umierali odsúdenci, by z Ježišových nasledovníkov robil zločincov hodných takej smrti. Ježiš sa výrazom „kríž“ snaží poukázať na iné ťažké životné kríže, ktoré môžu niesť aj nevinní. Tajomstvo bolesti, ktoré sa občas musí s maximálnou námahou niesť ako kríž na pleciach, nie je cestou od Boha, ale cestou k Bohu. Boh sa nevyžíva a nemiluje bolesť, len jej dáva pravé miesto a význam. Mnoho bolestí a krížov nevyriešime ich odstránením, ale ich prijatím. Evanjelista Lukáš nazýva tento kríž: „každodenný“ (por. Lk 9,23). Nikto nemôže za nás niesť tento kríž, lebo moje sebectvo môžem premôcť iba ja sám. 

Evanjelista Marek použil v texte sloveso „zdvihnúť“ (gr. airó), ktoré je dosť odlišné od slovesa „niesť“ (gr. feró). Slovesá „niesť“ či „vziať na seba“ v sebe obsahujú skôr vytrvalosť, stály stav, dlhodobú aktivitu, akoby to nasledovanie bez utrpenia ani nebolo možné. Tu použité sloveso „zdvihnúť“ však dáva dôraz na inú skutočnosť. Človek má sám iba začať, sám má iba „zdvihnúť“ svoje bremeno, sám má urobiť prvé kroky s krížom, ale niesť ho ďalej už nemusí sám. Ježiš je vždy pripravený na spoluutrpenie, na spolutrápenie, na spoločnú cestu s aktívnou priateľskou pomocou.

Ak odsúdenec zdvihol kríž, dobre v tej chvíli vedel, že na konci, keď ho zasa položí, bude ukrižovaný. Aj nasledovník Ježiša Krista musí počítať s tým, že sa môže stať mučeníkom, akurát s tým rozdielom, že v takom prípade by to bolo jeho večné víťazstvo. 

Tretí imperatív je vyjadrený slovami: „Nech ma nasleduje!“ Predošlé dva imperatívy: „nech sa zaprie, nech zdvihne“ nemajú charakter trvalej angažovanosti, ale tretí imperatív: „nech ma nasleduje“ už áno. Ježiš nakoniec prikazuje trvalé nasledovanie, neustále spájanie svojho života s jeho osobou. Potom, ako Ježišov nasledovník odložil svoje vlastné preferencie, ako zaprel sám seba až do takej miery, že je pripravený na všetko, aj umrieť pre Krista, potom už môže započať kráľovskú cestu pokoja a spásy.

35 „Kto totiž chce zachrániť svoj život, zahubí (si) ho. Kto však zahubí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni (si) ho.“ – V tomto verši Ježiš zdôvodňuje svoju predošlú radikálnu požiadavku. Prvá časť zdôvodnenia poukazuje na vzťah medzi konaním človeka a konečným výsledkom jeho konania. Pud sebazáchovy je silný. Je typický pre všetky živočíchy, ale jedine človek vie, že aj tak raz zomrie. zdravie tela preto nikdy nie je viac ako spása duše. Človek, ktorý si to málo uvedomuje, môže začať konať proti sebe. Môže chcieť dobro, ale privodí si zlo. Môže zachraňovať svoj život, a práve tým si ho môže zničiť. Samozrejme, táto kauzalita nie je myslená na číro ľudské a svetské vnímania pozemského života (na terajší život), ale je nám predložená z perspektívy večného života a posledného súdu (eschaton). Strata večného života by teda bola v rozhodnutí nenasledovať Ježiša. Prijatie alebo neprijatie Ježišovho pozvania (príkazu) má pre každého človeka ďalekosiahle následky. Záchrana života môže byť v „strate“ niečoho a „strata života“ môže byť v „zisku“ niečoho.

Ak sa špirála nášho ľudského myslenia bude krútiť iba okolo zachraňovania si „kože“, ktorá i tak musí zaniknúť, nie je to len zbytočná námaha, ale z takto úzko zmýšľajúceho človeka sa môže stať sebec necitlivý voči sebe i voči iným. Odvaha „stratiť“ tento pozemský život prinesie záchranu života v celom jeho rozsahu, lebo skutočný život je ten, ktorý sa nebojí konca. V okamihu, keď sa vyparí z nás aj posledný pocit strachu zo smrti, v tom istom momente môžeme začať milovať naozaj z celého srdca.  

„Kto však zahubí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni (si) ho“ – Táto druhá časť verša „otáča“ myšlienkový chod prvej časti do pozitívnej formy. Je to tzv. „antitetický paralelizmus“ (štylistická podobnosť či zhoda a textová ozdoba, ktorá vzniká spojením dvoch slov opačného významu alebo dvoch protirečivých myšlienok). Čistú súmernosť tu použitého paralelizmu mierne narúša vsuvka „pre mňa a pre evanjelium“. Ide o skonkretizovanie výzvy: „nech ma nasleduje“, ktorá nesie v sebe úzky vzťah k Ježišovi a k jeho posolstvu. Ježiš túto vsuvku zopakuje obdobnými slovami aj vo v.38: „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová“. Úzke prepojenie medzi Ježišom a jeho slovami je zjavné: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo“ (por. Jn 14,23). Ježiš nám nekáže „zabíjať sa“, to by bol zločin. Máme skôr „zabiť“, čiže vytrhnúť zo svojej duše najsilnejšie telesné žiadosti a strhujúce túžby po svetských hodnotách, kvôli ktorým sa staneme „otrokmi“ pripútanými k len tomuto pozemskému životu a nedokážeme urobiť v sebe skutočný priestor pre duchovné hodnoty a pre nádej vo večný život. Samozrejme, také niečo sa dá dokázať len autentickou láskou ku Kristovi (por. Jn 12,25).

„Život“ – Tento grécky výraz „psyché“ (aramejsky „nefeš“) má viac významov. Môže to byť „duša“ alebo „životný princíp“. Môže to byť „pozemský život“ a môže to byť aj „večný život“ (por. Jn 12,25). Slovo „duša“ sa v slovenskom jazyku nedáva do súvisu s pozemským životom, ale skôr s večným životom, preto preklad „duša“ by text ešte viac zahmlil, a to najmä v tomto verši 35 (pozri aj verše 36 a 37).  Slovo „život“, na rozdiel od ostatných dvoch možností, sa hodí na všetky miesta tejto pasáže, a preto sa zvolila táto forma prekladu do nášho rodného jazyka. Je však jasné, že grécky text používa jedno slovo „psyché“ v dvojznačnom význame (ako život pozemský i ako život večný, eschatologický).

„pre mňa a pre evanjelium“ – „Pre mňa žiť je Kristus“ a „všetko považujem za stratu, aby som mohol získať Krista“ (por. Flp 1,21;3,8). Je tu živý Ježiš a jeho slovo života; nikdy, nikto a nič by sa v našej sfére záujmov nemalo dostať pred tieto hodnoty.  

36 „Veď čo osoží človeku, aby získal celý svet, ak utrpí škodu na svojom živote?“ – Ide o semitskú vetnú konštrukciu s priraďovacou spojkou „aby“, hoci význam vety si v našom slovenskom jazyku zjavne pýta podraďovaciu spojku „keby“. Je to básnická otázka bez vypovedanej odpovede, lebo odpoveď je už zjavná z verša 35. To isté sa týka aj nasledujúceho verša 37.

Kresťan má milovať svet, ale nikdy nie bez lásky aj k jeho Stvoriteľovi. Svet je krásny, ale ten, čo ho stvoril, je ešte krajší. Kresťan nesmie dovoliť, aby ho láska k svetu odviedla od lásky k Bohu. Boh nám preto daroval svet a všetky veci, aby sme ho ešte viac milovali, aby sme ho milovali z celého srdca, a nie preto, aby sme ho prestali milovať a milovali iba svet a veci. Žiadny Boží dar nemôže byť hoden väčšej lásky ako sám Darca. Kto miluje Boha viac ako svet, miluje viac večný život ako pozemský.  

37 „Veď čo dá človek ako výmenu za svoj život?“ – Smrť je rovnaká pre hlupáka i pre múdreho. Ale iba múdry si z toho, že to vie, vyvodí aj dôsledky: „Nauč nás, Pane, počítať naše dni, aby sme došli k múdrosti srdca“ (por. Ž90,12). V týchto dvoch veršoch (36 a 37) sú použité „silnými zbraňami vyzbrojené“ slovesá, ktoré sa v texte „pobijú“ o konečné víťazstvo. Sú to dve slovesá: „osožiť (mať profit)“ a získať (stať sa majiteľom). Sú to slovesá vyjadrujúce typické túžby človeka žijúceho na zemi. Potom sú to dve protichodné slovesá: „utrpieť škodu“ a „vymeniť za niečo“. Šermovačka medzi slovesami núti človeka do dôsledkov si uvedomiť zbytočnosť akýchkoľvek pozemských výhod v porovnaní so stratou večného života. Ježiš použil hyperbolu (zveličenie) vyjadrenú slovami „získať celý svet“, čo sa nikdy nikomu nemôže podariť. Ježiš argumentuje, že aj najväčšia predstaviteľná výhra a zisk, či rovno získanie celého sveta, je i tak škodou, ak následkom tohto zisku bude strata večného života. Každá výhoda, z ktorej je vylúčený Ježiš, sa stane nevýhodou. Žiadne iné dobro nikdy nebude vymeniteľné za život večný. Nič nemá porovnateľnú hodnotu s večným životom.

Súčasný človek zavádza inovatívne stratégie v márnej snahe zaručiť si život, ale sám zisťuje, že konečný efekt je neraz presne opačný ako počiatočný úmysel. Baženie za bohatstvom je drsnou ilúziou tohto sveta. Ľuďom sa zdá, že si zaisťujú dobro, ktoré je v skutočnosti príčinou všetkého zla (por. 1 Tim 6,10).

38 „Kto sa totiž bude hanbiť za mňa a za moje slová medzi týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa aj Syn človeka bude hanbiť, keď príde so slávou svojho Otca spolu so svätými anjelmi.“ – Mohlo by sa zdať, že tento verš je iba záverečná opakovačka už raz povedaného, ale inými slovami. Nie je to tak. Skôr ide o dôležitý textový dodatok, v ktorom je ukázaný postoj, reakcia samotného Boha na postoj, na reakciu človeka. Grécke sloveso „hanbiť sa“ späté s akuzatívom (koho, čo) znamená pokladať dotyčnú osobu za menej hodnotnú, ba až opovrhnúť ňou a následne nemať s ňou už nič do činenia. Je to vedomé rozhodnutie „dištancovať sa“ od inej osoby len preto, lebo je pokladaná za podradnú. Nutne sa musíme vrátiť k veršu č.35, v ktorom Ježiš vysvetľuje, prečo takéto niečo dokáže človek urobiť aj voči samotnému Bohu: „Kto chce zachrániť svoj život“.

„Medzi týmto cudzoložným a hriešnym pokolením“ – Tento dodatok má vystihnúť prítomnosť, súčasnú „náboženskú“ situáciu medzi ľuďmi. Toto ostré vyjadrenie kladie odkryté karty na stôl, aby všetci videli, že vo svete prevláda hriech, zlo, samozrejme pričinením aj samotných „veriacich“ ľudí žijúcich vo svete. Všetci sme hriešni, a nie málo. Toto označenie nás nemá urážať v tom, čo si človek myslí o sebe, ale má nás dostať k pravde, akí naozaj sme. Svet, ktorý kráča opačným smerom, potrebuje nás ako svedkov (slovom i skutkom), aby videl, že nasledovať Krista je jedinou správnou voľbou. Ježiša, jediného Ženícha, majú všetci veriaci milovať z celého srdca, a preto tí, čo sa obracajú za „inou láskou“, sú „cudzoložníci“.  

„Za toho sa aj Syn človeka bude hanbiť“ – Veľmi závažná veta hovoriaca o dôsledkoch odmietnutia nasledovať Ježiša. Ako vyplýva z napísaného, základom je princíp reciprocity. Kto bude do poslednej chvíle odmietať vytvorenie spoločenstva s Ježišom, zakúsi, že potom aj Ježiš, – pri svojom druhom príchode, – odmietne vytvoriť spoločenstvo s ním. Zvláštnosťou tohto vyjadrenia je jeho výlučne negatívna formulácia, ktorou sa celý verš odlišuje od verša 35, ktorého druhá polovica je formulovaná pozitívne. 

„Keď príde so slávou svojho Otca spolu so svätými anjelmi“ – Veľmi dôležité vyhlásenie vo forme vedľajšej časovej vety, ktoré má silný kristologický charakter. Ježiš príde so slávou svojho Otca a so svätými anjelmi, čo potvrdzuje jeho Božskú podstatu. Hoci sa v ušiach učeníkov ešte krútia ťažko prijateľné slová o utrpení a smrti Syna človeka (por. 8,31), tu sa poslucháči dozvedajú ďalšiu novinku, ktorá hovorí, že Syn človeka nie je predurčený iba na zavrhnutie a smrť, ale aj na vzkriesenie a slávu. Syn človeka sa ešte raz vráti ozdobený slávou Otca.