Biblická hodina č. 37

 

Vyslanie učeníkov – neber si nič, len seba samého a moje evanjelium

(Mr 6, 6b-13)

 

Sekcia (časť) Mr 6, 6b - 8, 26

Pred sebou máme pomerne veľký textový celok, ktorý sa pravdepodobne v pôvodnom Markovi, v pôvodnej Markovej kompozícii, nenachádza. Textový celok od 6, 6b po 8, 26 bol doplnený neskôr. Medzi biblistami panuje zhoda, že Evanjelium sv. Marka bolo napísané ako prvé (pred Mt a Lk) a považuje sa za najstaršie zachované kánonické evanjelium. To však neznamená, že Evanjelium napísal celé Marek iba sám a všetko naraz, v rovnakom čase. Neskoršie prvokresťanské redakčné zásahy do textov sú zjavné. Táto sekcia evanjelia (6, 6b - 8, 26) je po geografickej stránke na viacerých miestach nejasná; mnohé udalosti sa nedajú lokalizovať a niektoré výpovede o miestach Ježišovho pôsobenia sú chaotické.

"Obchádzal dediny okolo učiac" – Ježiš po nepochopení a neúspechu v nazaretskej synagóge sa nedal znechutiť a naďalej ohlasuje "radostnú zvesť" v Židmi obývanej Galilei. Ježiš opustil Nazaret a obchádzal okolité dediny. Ježiš urobil podobne aj v Kafarnaume; najprv začal v meste a potom prešiel do dedín v okolí. Ani v jednom, ani v druhom, prípade nemáme bližšie určenie týchto dedín. Ježiš nemá kde hlavu skloniť (Lk 9, 58); cesta je jeho domovom. Motívom obchádzania dedín však nie je "bezdomovstvo", ale láska, ktorá hľadá všetkých bez rozdielu.

"Povoláva si Dvanástich a začal ich posielať po dvoch, dával im moc nad nečistými duchmi" – Všimnúť si treba tri kľúčové slovesá: povolal si ich, začal ich posielať, dal im moc. Ježišom vybraní prví učeníci sú najprv povolaní k "jednoduchému" a individuálnemu nasledovaniu, k viere. (por. 1, 16-20). Neskôr z nich Ježiš robí "komunitu" bratov, aby boli s Ním (por. 3,14) a vyberá si z nich Dvanástich (por. 3, 13-19). Vyberá si ich bez vysvetlenia a bez toho, že by títo muži mali nejaké osobité kvality. Teraz nastal ten čas, kedy Dvanásti dostávajú už svoju vlastnú (úlohu) misiu a poverenie ísť medzi ľudí v Ježišovom mene. Ježiš už nie je sám; už je zrnko, ktoré sa rozmnožilo, už prišiel čas žatvy a ďalšej sejby. Toto práve započaté misionárske poslanie sa skončí už iba na konci časov. Na samý záver evanjelia (por. 16, 14) zmŕtvychvstalý Ježiš opäť posiela svojich apoštolov na misie, ale tentokrát je to už s iným nádychom. Boh Otec chce, aby sa Jeho dom naplnil (Lk 14, 23) a pokiaľ chýba čo len jediný syn, Jeho dom je stále prázdny.

Z bližšie nešpecifikovaného miesta Ježiš posiela Dvanástich na evanjeliové misie s mocou nad nečistými duchmi. Je to jedinečná moc, ktorá bežnému človekovi nijako neprináleží a ktorú by sa sám od seba ani nikdy nepokúšal získať. Ježiš si apoštolov "povolal, zavolal" k sebe, čo jasne ukazuje, že Ježiš zostáva pre apoštolov i naďalej centrálnou postavou, silnou autoritou, a to i po nečakanom neúspechu vo svojej domovine, čoho boli očitými svedkami. Text prikladá veľkú váhu skutočnosti, že vyslaní boli práve "Dvanásti". Dvanásti sú tu spomenutí už tretí raz (3,14; 4,10; 6,7), čím sa pomaly dvíha ich "aktívna" dôležitosť v Božom pláne spásy. Apoštoli nebudú iba Ježišov "sprievod, doprovod". Oni budú postupne rásť, budú ako sám Ježiš, ba "budú robiť ešte väčšie veci". Poslať apoštolov na misie práve po Ježišovom "neúspechu" v Nazarete mohlo mať pre učeníkov psychologický efekt, mohol to byť ten najsprávnejší čas, mohlo ich to povzbudiť v túžbe po "úspechu".

"Po dvoch" – Doslova "duo duo". Je to zdvojenie čísloviek: "dvaja a dvaja, dvoch a dvoch", čiže "po dvoch". Podobné zdvojenie sa nachádza aj v 6,39 a v 6,40, kde pri zázračnom rozmnožení chlebov usádzali ľudí na trávu "skupinka po skupinke" (39) a "hlúčik po hlúčiku" (40). Takéto dupľovanie, zdvojovanie, opakovanie tvarov je skôr zriedkavé. Zámerom vysielania dvojíc malo byť pravdepodobne zvyšovanie vierohodnosti, keďže išlo o svedectvo viacerých než jedného svedka (por. Dt 17, 6). Ide aj o vzájomnú podporu, o dopĺňanie sa (viac hláv, viac rozumu), o väčší úspech vo dvojici. Dvojica je počiatok "mnoha", zárodok komunity. Ani Ježiš, hoci by mohol, sa nikde neobjavuje iba sám. Ani Jeho misia nebola súkromnou iniciatívou (1 Kor 9, 17). Misie vo dvojici si osvojili aj učeníci Jána Krstiteľa (Jn 1,37) a "dvojbratstvo" je známe aj v ranokresťanskej praxi (napr. Pavol a Barnabáš; Pavol a Sílas; Peter a Ján v Skutkoch apoštolov). Ide tu aj o to, že kde sú dvaja, tam je aj tretí (Ježiš) "medzi nimi, uprostred nich" (Mt 18, 20). Evanjelista Marek neurčuje, k akému typu ľudí majú "dvojice apoštolov" ísť a ani čo má byť obsahom ich misie. Marek však nástojí na správnej "stratégii". Z toho vyplýva, že osoby misionárov sa môžu kedykoľvek meniť, ale základná misionárska stratégia sa javí nadčasová a nemala by sa nikdy meniť. Záverečné zhrnutie prvých úspechov ukazuje, že učeníci misiu zrealizovali správne.

"Dával im moc" – Rozdiel medzi "dával" a "dal" im moc je predovšetkým v tom, že Ježiš túto osobitnú "Božskú" moc "dával a dal" (odovzdal) každému jednému z nich individuálne, samostatne (nie hromadne, anonymne, všetkým naraz). Ide o nepriame zdôraznenie vážnosti a dôležitosti "odovzdania" takejto jedinečnej moci "obyčajnému" človekovi. Akt "dávania" moci nad nečistými duchmi sa teda viackrát zopakoval, a to podľa počtu osôb, ktoré túto osobitnú moc prijali (dvanásťkrát). Každý z apoštolov si takto mohol hlbšie a osobne uvedomiť, čo ON sám (nie ONI spolu) dostal. Dvojice apoštolov dostali túto moc len preto, lebo dlhodobo "boli s Ním" (3,13). Inak by mohli skončiť ako potulní zaklínači, exorcisti v Efeze (por. Sk 19, 13-17).

"Nečistí duchovia" – Čistota bola u Židov (ale aj v iných náboženstvách) jednou zo základných požiadaviek a povinností všetkých ľudí bez rozdielu. Čistota bola podmienkou, aby človek mohol vstúpiť do synagógy, žiť v spoločenstve svoju vieru a aby sa mohol priblížiť k posvätným veciam. V skutočnosti išlo o odstránenie a o ochranu od fyzickej nečistoty (vonkajšia hygiena, napr. umývanie tela a odevu). Určite to bola dobrá prevencia aj pred chorobami a smrťou z nakazenia sa "dotykom" (napr. malomocenstva). Bola to ochrana aj proti pohanstvu a proti "nákazlivej špine" od hriešnikov. Židia sa "nedotýkali" ničoho, čo pochádzalo od pohanov a hriešnikov. Zakázané boli napr. "nečisté" zvieratá, veci a jedlá. Čistota sa nenadobudla vnútornou mravnou čistotou vo svedomí, ale náboženskými obradmi (obradným očistením). Čistota sa strácala "hmotným dotykom" niečoho nečistého, nezávisle od mravnej kvality jednotlivca. Zákon čistoty až puntičkársky upravoval používanie všetkého, čo bolo "sväté", čo muselo byť zvrchovane čisté, a čoho sa "nečistí" nikdy nesmeli "dotýkať", ba ani priblížiť sa. Toto "primitívne" chápanie čistoty sa snažili "očistiť" už proroci, keď vyhlasovali, že obradné umývanie nemá žiadnu hodnotu, ak ho nesprevádza aj vnútorné očistenie (Izaiáš, Ozeáš, Amos, Jeremiáš). Aj Ježiš sa snaží prehĺbiť a nasmerovať potrebu čistoty do vnútra, do zmýšľania, do svedomia, aby "čisté" bolo v prvom rade srdce, myseľ, modlitba, láska, viera, dôvera a nie telo, ruky, jedlo, veci, odev, nádoby a zvieratá. Žiadne obety a náboženské očistné obrady neboli schopné "očistiť" vnútorné bytie človeka. Židia boli i napriek "očisťovaniu" srdcom vzdialení od Boha Izraela, nedokázali sa priblížiť k svojmu Bohu, pred ktorým sa "vnútorne" neustále zatvárali. Niet sa čomu čudovať, že "zatvorení" Bohu sa "otvárali" ponukám Zlého ducha. Až Kristova obeta na kríži priniesla účinné, definitívne a večné "očistenie" človeka od zla a od hriechov. "Opratí (rúcha) v Baránkovej krvi a obmytí vodou krstu" sme všetci radikálne a navždy "očistení" od skazy hriechu a smrti. V Kristovi človek konečne a definitívne zvíťazil nad Satanom, čo bolo v podstate cieľom celého Kristovho poslania. Ľudstvo bolo už na počiatku premožené Satanom (hadom), ale zároveň tuší a nestráca nádej, že jedného dňa i tak zvíťazí nad svojím protivníkom (Gn 3,15). Satanova vláda nad (neposlušnými) ľuďmi je cez (poslušného) Krista definitívne nahradená Otcovou vládou (1 Kor 15, 24-28; Kol 1, 13-20).

Ježiš vysiela učeníkov s mocou nad "nečistými duchmi". Názov "Satan" (protivník) alebo "Diabol" (žalobca, ohovárač, protivník, nepriateľ) označuje jednu a tú istú neviditeľnú osobnú bytosť, ktorá pôvodne mala úlohu akéhosi "prokurátora" povereného bedliť nad zachovaním Božej spravodlivosti a Božieho práva na zemi. Pôvodne sa teda jednalo o veľmi dôležitú, prestížnu, vznešenú a" dobrú službu", ktorú mal Lucifer vykonávať pred Bohom. Lucifer ("Heosforos", čiže Nosič svetla), – zdá sa, – mohol byť ten najväčší a najvznešenejší zo všetkých anjelov (anjel v preklade znamená posol, poslaný). Lucifer skôr, ako bol premenovaný na Satana a Diabla, určite patril medzi najdôležitejších anjelov. Boh však dal všetkým svojim nesmrteľným anjelom slobodnú vôľu a mohli sa slobodne rozhodnúť, či budú alebo nebudú poslúchať Boha. Vznešený Lucifer sa však nadýchol pýchy a ešte pred stvorením sveta a človeka odmietol slúžiť Bohu. Spolu s ním "padlo" do neposlušnosti aj veľké množstvo ďalších anjelov. Podľa knihy Zjavenia sv. Jána stiahol Lucifer so sebou, do svojej vzbury proti Bohu, jednu tretinu anjelov (por. Zjv 12, 4). Ostatní zostali Bohu verní a slúžia mu (napr. aj naši osobní anjeli strážcovia). Vedomý si, čo všetko Lucifer týmto slobodným rozhodnutím navždy stratil, nadobudol nepriateľskú vôľu; nie proti Bohu, ale proti Bohom stvorenému človekovi. Satan závidí človekovi jeho šťastie (Múdr 2,24), o ktoré on a všetci padlí anjeli definitívne prišli.

Satan (Diabol) môže pôsobiť sám (napr. cez časté pokušenia a chytrácke klamstvá, ktoré človek sám včas neodhalí), alebo cez činnosť ďalších, pre nás anonymných, padlých bytostí (všeobecne sú nazývaní démoni, nečistí duchovia), ktorých, – na rozdiel od Lucifera (Satana, Diabla), – nepoznáme menovite. Menovite poznáme len tých najväčších a najvznešenejších anjelov (archanjel Michal, Gabriel a Rafael). Satan a jeho (spolu s ním padlí) anjeli sú Bohom stvorené, nesmrteľné a slobodné bytosti, ktoré sú obdarované oveľa väčším poznaním a chytrosťou ako ľudia. Aj keď v Kristovom zmŕtvychvstaní sú Satan a jeho anjeli definitívne porazení, podľa apoštola Pavla boj skončí iba v posledný "Deň Pána", keď Kristus odovzdá Otcovi Kráľovstvo, keď odstráni každú vládu, moc a silu a smrť, aby Boh bol všetko vo všetkom (por. 1 Kor 15, 24-28). "Hrozná šelma, vlk, ktorý sa rád prezlieka do rúcha baránka, spolu so všetkými falošnými prorokmi, so smrťou, s podsvetím a so všetkými ľuďmi, ktorí podľahnú jeho lesti, budú "hodení do jazera ohňa a síry", čo je ich "druhá smrť" (Zjv 2,11; 20, 10.14; 21,8 a nasl.), čiže ich večné zatratenie. Ale tí, čo zachovajú Kristove slová, neuvidia smrť naveky (Jn 8, 51).

"Prikázal im, aby si nebrali na cestu nič okrem palice: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opasku" – Ježišovi nejde o to, čo si učeníci nesmú zobrať, ale o zdôraznenie toho, čo si nesmú zabudnúť zobrať. Nesmú zabudnúť na seba, na svoje nadšenie, na svoje osobné svedectvo, na svoju premenu, na čisté evanjelium. Ježiš sa viac stará o to, kým treba byť a nie o to, čo treba hovoriť (to, čo som, hovorí hlasnejšie, ako to, čo hovorím). Túto myšlienku nepriamo potvrdzujú aj paralelné texty u Matúša a Lukáša, v ktorých sa zoznam dovolených vecí líši. Misionár si môže zobrať so sebou, čo uzná za vhodné, len aby ho (osobné) veci nikdy nezastreli, len aby dokázal ponúkať iba seba samého premeneného Kristovým evanjeliom, len aby neupadol do hlásania neosobnej teórie či teológie. Majetok, všelijaké hmotné pomôcky a najmä zbytočné veci navyše, "majú moc zakryť" osobu misionára, a tým pádom aj samotného Krista. Preto Ježiš žiada pre svojich misionárov takmer "nahotu" od vecí navyše; najlepšie sú prázdne ruky, ale plné srdce. Zvestovať Kristov kríž sa nedá, ak ho zakrýva čokoľvek iné (preto je najlepšia sloboda, čiže chudoba, len nevyhnutné veci). Nejedná  sa o chudobu stoického typu (apatia, rezignácia). Pochádza z radosti a šťastia toho, kto našiel poklad (por. Mt 13, 44) a privádza človeka k slobode, k uzdraveniu, k víťazstvu nad hriechom sveta, ktorý spočíva v bažení po majetku, vplyvu a moci, čo sú smrtiace nástroje vynájdené strachom zo smrti. Ježiš tu ponúka akýsi "breviár na cestu", akýsi "občiansky preukaz", na ktorom je jasne vidieť, o koho ide. Ježišova chudoba nie je nedostatok, ale vlastníctvo najvyššej hodnoty, vrchol životných hodnôt. Pokiaľ máš veci, daruješ veci; keď už nemáš nič, daruješ seba. Čistá láska začína až pri darovaní seba samého. Veci oddeľujú od druhých a ak dávaš iba z prebytku, iba uplatňuješ svoju moc nad druhým. Nech sa na vec pozrieme z akéhokoľvek uhla, chudoba a jednoduchosť je najlepšia životná voľba (por. 1 Sam 2, 1-10; Ex 3, 11; 4,10; Sdc 7,2). Veľkým pokušením "Zlého" je myslieť si, že existujú iné a rovnako účinné prostriedky na dosiahnutie misionárskeho cieľa. V Ježišových slovách môže byť skrytá aj symbolika. Tak napr. peniaze môžu byť symbolom skrytého lakomstva, sebectva a pýchy. Kapsa môže byť symbolom odvážnej sebestačnosti. Vlastný chlieb môže byť znakom, že sme príliš uzavretí do seba, že nie sme otvorení pre pohostinnosť a prijatie iných ľudí. Šaty môžu byť symbolom zakrývania reality, skrývania pravdy. Ľuďom máme ponúkať seba, – takých, akí sme, – v "nahote" vnútra a života, v pravde srdca, ponúknuť im svoje vlastné, autentické a pravdivé osobné svedectvo. Všemožné masky, ľudské ohľady a prácne zakrývanie pravdy, to všetko sa môže nosiť vo svete, kde vládnu "nečistí duchovia", ale nie Božie deti žijúce z Krista. Pravdou je, že Božie slovo je účinné aj samo od seba, ale vierohodnosť mu dávajú "praví svedkovia". Moje zlé svedectvo môže "zabiť" vierohodnosť evanjelia. V zlom máme vždy väčšiu moc ako v dobrom; krásny kvietok nevieme stvoriť, ale vieme ho zničiť. Boh si vyvolil "bláznivé a slabé", aby "zahanbil múdrych a silných" (1 Kor 1, 27). Toto všetko pochopili aj Peter a Ján: "Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám; v menej Ježiša Krista nazaretského vstaň a choď!" Keby mali striebro a zlato, možno by založili ústav pre chromých, ale ich "chudoba" tu ukázala lepšiu cestu. Aby Dávid premohol Goliáša, musel sa zbaviť skvelej výzbroje, ktorú mu ponúkol kráľ: "Nemôžem v tom chodiť!" (por. 1 Sam 17, 39). Aby mohol Gedeon zvíťaziť, musel obmedziť svoje tridsaťtisícové vojsko na tristo; bolo ich príliš veľa na to, aby im Boh mohol dať zvíťaziť (Sdc 7). Božská účinnosť nezávisí od účinností našich ľudských vecí. Musíme byť silno presvedčení, že spása pochádza z kríža, z ničoho cenného, a predsa zjavuje Boha. Beda, ak sa našou "múdrosťou" vyprázdni hodnota Kristovho kríža (1 Kor 1, 17). Preto sa apoštol Pavol predstavuje v slabosti, so strachom a chvením a celú svoju múdrosť kladie do Krista, a to ukrižovaného (1 Kor, 2). Naša dôvera v Boha je slabosť, ale silnejšia ako všetci ľudia. Ježiš teda neváha, nepremýšľa nad svojimi nárokmi a posiela svojich učeníkov v chudobe, v jednoduchosti, presne tak, ako Nebeský Otec poslal Jeho na túto zem.

V tomto prípade sa jedná už o spoločný, "hromadný" príkaz (odovzdávanie moci nad nečistými duchmi nebolo hromadné, ale individuálne). Tento príkaz dostali všetci naraz pri jednej príležitosti. Ježiš im dal (odovzdal) zo svojej moci, podelil sa s nimi o svoju moc, ale zároveň je jasné, že On zostáva prvý a má moc "prikázať" im. Nie je to rada, je to príkaz, prvý a jediný dôležitý príkaz, ktorý učeníci dostávajú a ktorý musia poslúchnuť. Ježiš do konca evanjelia vysloví už iba dva príkazy pre učeníkov (6, 39 a 8, 6), ktoré sú však skôr praktické a z pohľadu evanjelia nepodstatné. V 6, 45 čítame o jedinom prípade, kedy Ježiš použil pri učeníkoch aj násilie, prinútenie: "A prinútil ich, aby nastúpili na loď". Ak Ježiš učeníkom niečo prikazuje, tak to len preto, lebo by to sami od seba nikdy neurobili alebo by to urobili ináč, čo by mohlo byť nesprávne. Ak Ježiš svojim apoštolom a misionárom prikazuje chudobu, treba ho poslúchnuť (nestačí byť "s" a "za" chudobných, ale treba byť naozaj chudobný). "Zdravý rozum" by to rád robil (a často aj robí) ináč, ale zachovanie tohto osobitného príkazu je čistou skúškou pravosti a dokonalosti viery v Krista. 

"Na cestu" – Kristova misia má charakter púte, putovania. Aj my sme na zemi iba "pútnici", kráčame životnou cestou, smerujeme k cieľu. Evanjelium je jedinou správnou "cestou", ak človek pochopí a prijme pravdu o živote.

"Nič okrem palice: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opasku" – Palica slúžila na pomoc pri chôdzi v náročnom teréne a na ochranu (na útok) pred divou zverou alebo pred zbojníkmi. Obyčajnou drevenou palicou Boh otvoril Červené more či vyviedol prameň vody na púšti. Aj Kristov kríž bol iba drevený. Ježiš zakazuje učeníkom zobrať si kapsu (nedovolil im zobrať si ani prázdnu kapsu) a takisto chlieb, čiže jedlo. Tento striktný zákaz poukazuje na dôveru voči Bohu a voči dobrosrdečnosti a pohostinnosti ľudí, ku ktorým prídu. Kapsa bola väčšinou vyrobená z kože a slúžila na nosenie jedla a iných nevyhnutných vecí (por. Jdt 10, 5). Kapsa by mohla slúžiť aj ako mešec na vyžobrané peniaze. Ježiš však zakazuje aj peniaze. Menšie množstvo drobných medených či bronzových mincí sa bežne nosili v opasku. Ježiš však prikazuje radikálnu osobnú chudobu od všetkého, čo by mohlo slúžiť ako "zásoby na zajtra".

"Ale aby si obuli sandále a neoblečte si dva chitóny" – Nepriama reč sa tu mení na priamu. Sandále mali buď koženú alebo drevenú podrážku, ktorá bola remienkami uviazaná na nohu. Slučka na prsty a nízky kožený podpätok dodával obuvi dostatočnú pevnosť na oboch stranách. Marek píše doslova: "aby mali uviazané sandále", čo môže poukazovať na neustálu pripravenosť učeníkov ísť, kráčať, pokračovať v misijnej ceste a aby im nikdy neopuchli nohy (Dt 8, 4). Otroci chodili vždy bosí. Ale ten, čo hlása evanjelium, je slobodný, má obuté sandále a aj hlása slobodu. Sandále na nohách a palicu v ruke má aj zmŕtvychvstalý Ježiš (por. Ex 12, 11).

Odporúčanie mať priviazané sandále stojí v kontraste s nasledujúcim zákazom neobliekať si dvoje šiat. Chitón bol druh dlhej košele alebo tuniky z bavlny alebo z plátna, ktorá sa nosila bezprostredne na tele. Jej dĺžka siahala minimálne po kolená alebo až po členky. Potreba obliecť si (vziať si so sebou) aj druhú tuniku sa vzťahuje na ľudí, ktorí budú dlhšie na cestách, ktorí budú nocovať vonku pod holým nebom a druhým odevom sa v chladnej noci zahrejú. Ježišovi učeníci sú však iný druh cestujúcich a putujúcich, preto žiadny druhý odev, kabát, plášť, tuniku nepotrebujú nosiť so sebou. Aj tu naplno pracuje "Pokušiteľ", navádza chodiť pomedzi ľudí a rozdávať veci s tým najlepším možným úmyslom. To však netvorí podstatu lásky. Čím viac si bez vecí a nemáš, čo by si dal, až vtedy si úplne slobodný, tým viac môžeš zdieľať svoju nádej a dávať krista, tvoj jediný poklad. Boh sa o "veci" postará.

"Hovoril im: Keď niekde vojdete do domu, ostaňte tam, až kým odtiaľ neodídete" – Autor textu necháva poslucháčov počuť priamo Ježišove slová, čím sa prvej misii apoštolov dáva dostatočná vážnosť a veľké očakávanie. V Lk 10,5 sa nachádza navyše aj príkaz pre vyslovenie pozdravu pokoja pri vkročení do domu. Takýto pozdrav pokoja predpokladá židovský dom. Marek pozdrav pokoja vynecháva.

"Do domu" – Dom, príbytok, sa javí ako východiskový bod pre misionára, ale až tak veľmi, nakoľko po nasledujúcom odmietnutí misionárov sa ich reakcia už nevzťahuje na "dom", ale na "miesto". Misionár sa v jednom dome zdržal maximálne jeden či dva dni.

"Ostaňte tam" – Zdá sa, že Ježiš nechce, aby učeníci porovnávali a rozlišovali medzi dobrým a lepším príbytkom. Všetok čas, ktorý majú k dispozícii, majú využiť na založenie spoločenstva s domácimi a potom ísť ďalej.

"Ak vás niektoré miesto neprijme, ani vás nevypočujú, odíďte odtiaľ a straste prach na podošvách na svedectvo proti nim" – Ježiš bol prvý, kto nebol prijatý, kto bol odmietnutý. Odmietnutie nie je pohromou pre Božie kráľovstvo. Boh nezanevrie na nikoho a do poslednej chvíle bude hľadať iné cesty, cez iné osoby, cez iné skúsenosti, aby spásu nakoniec prijal každý zo stvorených ľudí. Striasť si prach z nôh znamená prerušiť, ukončiť nadviazaný kontakt. Striasť si prach z nôh, čosi podobné robili aj Židia, keď sa vrátili z pohanského územia do svojej krajiny. Znak strasenia prachu mohol slúžiť aj ako svedectvo proti niekomu (por. 1,44; 13,9). Podobný znak strasenia odevu sa nachádza aj v Sk 18,6 a v Neh 5, 13. Nie je to urážka, poníženie, nie je to hnev voči dotyčnej osobe. Je to skôr viditeľné gesto, ktoré poukazuje na vážnu chybu, na hriech odmietnutia, ktorý môže byť spáchaný aj nevedomky. Je možné, že sa odmietavý človek po "strasení prachu z nôh" nad sebou zamyslí.

"Odišli a hlásali, aby sa kajali" – Z povedaného je zrejmé, že učeníci mali jasný a jediný cieľ, a to "obrátiť" všetkých ľudí k pokániu, k zmene života, k prijatiu evanjelia. Učeníci teda plnia presne tú istú úlohu ako Ježiš sám. Spôsob života učeníkov ukazuje, od čoho a k čomu sa treba obrátiť. Je pravdepodobné, že Dvanásti nepoužívali až tak veľa slov, keď "hlásali" Krista.

"Vyháňali mnoho démonov, olejom pomazávali mnohých chorých a uzdravovali (ich)" – Poukázanie na "mnoho" démonov a na "mnoho" chorých sú znakom veľkého úspechu, aký možno neočakávali ani samotní učeníci. Slová o početných a úspešných exorcizmoch a uzdraveniach presúvajú pozornosť už aj na apoštolov a sú prvotnou predzvesťou toho, že ich úloha bude postupne narastať a že po Ježišovom nanebovstúpení sa z nich stanú skalopevné piliere evanjeliovej viery a Kristovej moci.  Hoci moc uzdravovať apoštolom nebola explicitne odovzdaná ako to bolo v prípade moci vyháňať nečistých duchov, ale zdá sa, že obidve moci boli obsiahnuté v jednej. Úspech učeníkov je v protiklade s predošlým textom, ktorý opisuje Ježišov neúspech, Jeho neúspešnú misiu, vo svojom "rodnom" meste Nazarete, kde Ježiš nemohol urobiť žiadny zázrak, iba "položil ruky na niekoľkých chorých a uzdravil ich" (por. 6, 5). Dvanásti, – na rozdiel od Ježiša, – udeľujú mnohým chorým pomazanie olejom a uzdravujú ich.

"Olejom pomazávali" – V rámci všetkých evanjelií sa iba tu nachádza zmienka o pomazaní olejom, ktoré sa robilo na chorých. V židovstve a v helenizme (grécka kultúra) bol olej (olivový olej) obľúbeným lekárskym prostriedkom s hojivými účinkami (por. Iz 1, 6; Lk 10, 34). No Ježiš pri nijakom uzdravení nepomazal chorých olejom. Pomazanie olivovým olejom, ktoré robili apoštoli na chorých, bolo pravdepodobne ovplyvnené vtedajším tradičným lekárskym pomazaním a vtedajšími životnými podmienkami. Apoštol Jakub prízvukuje, že nie olej má účinok uzdravenia, ale modlitba s vierou, ktorá pomazanie olejom sprevádza (Jak 6, 14-15). Kedy a ako sa vyvíjalo pomazanie chorých olejom, ako z pomazania olejom postupne vznikala sviatosť pomazania chorých, kedy a akú prax Cirkev používala, toto všetko nie je dostatočne zdokumentované. Veľmi dlho mohli chorých pomazať olejom  aj laici, ktorí mohli mať biskupom požehnaný olej aj doma. Od 8. storočia sa táto sviatosť zmenila na "posledné pomazanie", ktoré sa udeľovalo až umierajúcim. Definitívne túto sviatosť jasne zadefinoval a ozrejmil jej užívanie až Druhý vatikánsky koncil (1962-1965). Olivový olej sa dodnes používa aj preto, lebo olivovník dokáže rásť aj na púšti, čiže v "mŕtvej" zemi, a predsa odovzdá veľmi zdravé, životodarné plody, z ktorých sa dá vyrobiť tak dobrý a liečivý olej. Olivový olej je teda príznačným symbolom zázraku uzdravenia, záchrany, prechodu zo smrti do života, ktorý je možný jedine v Bohu.