Biblická hodina č. 35

 

 Neboj sa, len ver!    

(Mr 5, 21-43)

 

"Keď Ježiš prešiel v loďke znova na druhý breh" – Ježiš sa vracia na západnú stranu jazera do Galiley, na židovské územie, pravdepodobne na to isté miesto, kde už predtým viackrát vyučoval (por. 3,7; 4,1).

"Zhromaždil sa pri ňom početný zástup a bol pri mori" – Text nasvedčuje tomu, že Ježiš bude na tom istom, dobre známom, mieste opäť vyučovať a uzdravovať.

"Jeden z predstavených synagógy menom Jairos" – Predstavený synagógy sa volil. Okrem toho, že bol predsedajúcim v zhromaždení, mal za úlohu starať sa aj o chod a údržbu synagógy. Text uvádza viacerých predstavených. Aj v Sk 13,15 sa spomínajú viacerí predstavení jednej synagógy. Pravdepodobne išlo o synagógu v Kafarnaume, čo by dávalo  zmysel aj dlhšej ceste od brehu mora do synagógy. Ježiš sa teda opäť nachádza v Galilei nazývanej aj „krajom pohanov“ (Mt 4,15). Je zjavné, že Ježiš si definitívne zvolil mesto Kafarnaum za "svoje" mesto. Ležalo na "Via maris", na „ceste k moru“. V meste bola mýtnica, vojenská posádka a nemocnica. Do Kafarnauma sa Ježiš pravidelne vracal a z Kafarnauma odchádzal, aby ohlasoval príchod Božieho kráľovstva aj v iných mestách a dedinách. Ako sme si povedali už v predošlých biblických hodinách, Ježiš tu povolal svojich prvých piatich učeníkov – rybárov a mýtnika Matúša; učil v miestnej synagóge a vykonal v nej prvý exorcizmus; tu uzdravil Petrovu svokru v jeho dome; tu učil učeníkov a zástupy; tu uzdravil ochrnutého a syna stotníka; tu vyriešil otázku platenie chrámovej dane. Ježiš tu uzdravil aj ženu trpiacu na krvotok na ceste z prístavu k synagóge a tu vzkriesil aj Jairovu dcéru.

Ježiš však tomuto mestu vyčíta aj pýchu: "A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň" (Mt 11,23). Mesto sa neskôr stalo mariánskym pútnickým miestom, lebo po svadbe v Káne sa tu zdržala aj Panna Mária (Jn 2,12).

"Jairos" – Meno "Jairos" uvádzajú evanjelisti Marek a Lukáš; Matúš píše iba o bezmennom predstavenom synagógy. V hebrejčine slovo „jair“ znamená "nech precitne (Boh)". Jairovo meno môžeme chápať ako symbolickú prosbu, aby Pán Boh „precitol“, aby prejavil svoju moc.

"A keď ho uvidel, padá k jeho nohám" – Taký istý postoj ako v prípade posadnutého na druhom brehu. Poklona, pád k nohám, vyjadruje uznanie moci, ktorá je jedinečná a najvyššia. Jediným dôvodom "klaňania sa" Ježišovi nie je iba bolesť otca, ktorý stratil dieťa, ale aj uznanie, úcta, rešpekt. Najmä evanjelista Matúš zdôrazňuje skutočnosť, že Ježišovi sa rôzne osoby "klaňajú", počnúc mudrcmi z východu po jeho narodení.

"Úpenlivo ho prosí" – Použitie slovesa "úpenlivo prosiť" opäť pripomína predchádzajúci zázrak vyhnania nečistých duchov, ktorí takisto Ježiša "úpenlivo prosili". Pozornosť čitateľa je silno nasmerovaná na Ježišovu moc, ktorá sa javí ako "všemohúca". Jairos neprosil Ježiša, aby z ich kraja odišiel, ako to bolo na druhom brehu.

"Moja dcérka zomiera. Príď a polož na ňu svoje ruky" – Zdrobnenina "dcérka" vyjadruje mladý vek dievčaťa, veď nestihlo sa ani vydať (12 rokov bol vek zásnub) a zanechať za sebou potomstvo, ale určite aj veľkú otcovskú lásku. Aj Boh Otec má veľkú lásku k svojim "deťom", čo vrchovato dokázal práve v osobe Ježiša Krista. Jairos pozýva Ježiša, aby prišiel a položil na dievča svoje ruky. Kladenie rúk sa v Starom zákone nepoužíva v súvislosti s uzdravovaním, ale skôr v súvislosti s odovzdávaním moci. Verilo sa, že k prenosu sily dochádza cez dotyk. Jairos nepriamo ukazuje, že pozná Zákon, že človek bol stvorený, vytvorený "Božou rukou". Ježiš nakoniec nevypočuje presne predstavy predstaveného synagógy; jeho dcérku "oživí" bez vkladania rúk, len ju chytí za ruku. Podobne aj uzdravenej žene trpiacej na krvotok stačil iba jeden dotyk.

"Príď" – Popredný muž volá Ježiša, aby vstúpil do jeho domu, domácnosti, do jeho osudu, do jeho života. Ježiš ide, nechá sa viesť človekom, rád kráča smerom k človekovi, ktorý ho volá k sebe. Celý Nový zákon končí vetou: "Áno, prídem čoskoro. Amen. Príď, Pane Ježišu!" (por. Zj 22,20).

"Aby bola uzdravená a ožila" – Aby vyzdravela, aby bola zachránená, spasená, aby naplno žila. Náš cieľ je "zachrániť si život", nikdy nestratiť život. Smrť by bola nevyhnutnou a beznádejnou krajnou hranicou každého života, keby do toho nevstúpil Boh, darca a záchranca života.

"Nasledoval ho početný ľud a tlačili sa naňho" – Na Ježiša sa opäť tlačili davy (por. 3,7), ale k uzdravujúcemu dotyku nedošlo iba v prípade jednotlivca (ženy). Určite došlo k viacerým "dotykom" s Ježišom, ale pre zvedavé davy to boli "neúčinné" dotyky. Sloveso "nasledoval ho" vyjadruje pozitívne, dobré dojmy z Ježiša. Aj najbližší učeníci "nasledovali" Ježiša.

"Žena, ktorá mala dvanásť rokov krvácanie" – Menštruačné krvácanie robilo ženu nielen rituálne nečistou, ale ohrozovalo to aj jej život. Krv je život a kto stráca krv, stráca život. Nešlo o nepretržité, ale o časté a silné krvácanie. Z náboženského hľadiska bola krvácajúca žena sedem dní nečistá; nečisté boli aj veci i ľudia, ktorých sa dotkla. Ak krvácala často, dostala sa do ťažkej situácie. V dave bola "inkognito" a pred uzdravením rituálne znečistila mnoho ľudí v tlačenici. Pre prítomných to musela byť silná skúsenosť, keď verejne priznala svoju chorobu.

"Mnoho si vytrpela od mnohých lekárov a všetko, čo mala, minula, no nijako jej to neosožilo, ale dostala sa do ešte horšieho stavu" – Pôvodný grécky text uvádza dokopy sedem príčastí, ktoré opisujú jej ťažkú minulosť, a ktoré nakoniec vrcholia v jednom slovese "dotkla sa". Žena bola v bezvýchodiskovej situácii, nakoľko sa akékoľvek ľudské úsilie ukázalo ako neúčinné. Verš tromi slovami "mnoho, mnohých, všetko" vyjadruje úplnosť úsilia dotyčnej ženy vyliečiť sa a zároveň nimi konštatuje absolútny neúspech toho všetkého, ba nasleduje prekvapivý výsledok, že jej stav sa po tom všetkom ešte zhoršil. Evanjelista Lukáš nespomína zhoršenie stavu, iba neúspech liečby. Originálny text používa štyri prechodníky za sebou (vytrpiac, minúc, neosožiac, dostanúc sa), čím pripravuje čitateľa na vyvrcholenie deja v nasledujúcom verši, keď sa žena "dotkne" Ježišovho plášťa.

"Sa dopočula o Ježišovi, prešla medzi zástupom a zozadu sa dotkla jeho plášťa" – Posledné dve zo série príčastí pripravujúcich dotyk s Ježišom (dopočujúc, príduc) opisujú spôsob, akým sa žena šikovne dostala do Ježišovej blízkosti. Podobne tak urobila aj Sýrofeničanka (por. 7,25). Aj ostatný zástup ľudí sa "dopočul" a prišiel za ním (por. 3,8). Rozdiel medzi davom a ženou je v "dotyku".

"Hovorila si totiž: "Ak sa dotknem hoci len jeho plášťa, budem uzdravená" – Žena vedela, že jej dotyk, ako "nečistej" ženy, by aj pre Ježiša znamenal obradné znečistenie (por. Lv 12,4). I tak si zaumienila, že sa ho dotkne. Zaujímavé je, že prišla zozadu a dotkla sa iba jeho plášťa (Matúš a Lukáš nahrádzajú slovo "plášť" detailnejším spojením "obruby jeho odevu"). Žena sa určite bála zástupu a židovských zákonov, podľa ktorých bola nečistá a podľa ktorých nemala čo robiť v dave. Ježiš možno kráčal rýchlo, a tak sa nedalo stihnúť viac ako sa len dotknúť (obruby) jeho plášťa. A možno tak urobila úmyselne. Len v tichosti, nenápadne, si chcela "ukradnúť" to, čo nemala. Možno nemala odvahu poprosiť, možno sa hanbila za svoju intímnu chorobu, možno mala veľký rešpekt pred Ježišom. Možno sa túžila viac priblížiť "srdcom" ako "telom" a na to stačí iba jemný dotyk. Aj Sýrofeničanka bola presvedčená, že psom stačia iba omrvinky, odrobinky padajúce zo stola (7,28). Isté je, že žena mala vieru, verila, že sa jej dlho nesplnená túžba konečne naplní a že jej k tomu tentoraz stačí jednoduchý "dotyk". Predstava, že sa človek môže vyliečiť iba dotykom, bola v starovekom svete rozšírená (por. 1 Kr 17,17-24; 2 Kr 4,25-37).

"Plášť" – Slovo "plášť" je tu (5,28), podobne ako v 5,30, v množnom čísle. V predchádzajúcom verši (5,27) je v jednotnom čísle. Ide o zdôraznenie konkrétneho miesta, kde sa žene podarilo dotknúť sa Ježiša.

"Budem uzdravená" – Slovo, ktoré má aj význam "zachránená, spasená". Je to to isté slovo ako v 5,23, kde Jairos prosí o "uzdravenie" svojej dcérky.  

"Hneď vyschol prameň jej krvi a pocítila na tele, že je uzdravená od trápenia" – Obradné očistenie od nečistoty za pomoci kňazskej služby (por. Lv 12,7) už nebude nutné, lebo "prameň" znečistenia konečne vyschol. Smrteľný prúd sa zastavuje, uzdravuje sa rana, cez ktorú unikal život. Prúd Kristovej krvi na kríži zastavil všetky naše smrteľné krvácania. Príslovka "hneď" umocňuje náhlosť a bezprostrednosť zmeny, ktorú žena pocítila na svojom tele. Evanjelista Marek pri rozprávaní o Ježišovom verejnom účinkovaní veľmi rád používa príslovku "hneď"; veď len v piatej kapitole sa vyskytuje päťkrát.

"Pocítila na tele" – Doslova "poznala" na tele, podobne ako Ježiš "poznal" na sebe (v nasledujúcom verši), že sa ho niekto dotkol.

"Uzdravená od trápenia" – Od choroby. Je to výraz použitý aj v 3,10. Ježiš "uzdravuje" ľudí od "trápenia".

"Ježiš hneď v sebe pocítil, že vyšla z neho moc" – Príslovka "hneď" nadväzuje na predchádzajúci moment náhlosti a okamžitosti. Aj Ježiš "hneď" poznal, že nastala veľká zmena, o ktorej okrem ženy nikto nevedel. Je to dôležitý verš, nakoľko je tu prvá výslovná zmienka o Ježišovej moci (dynamis). Neskôr sa slovo "moc" opakuje v 6,5; 9,39; 12,24. Keď z Ježiša vychádza uzdravujúca moc, je to vždy zároveň aj výzva na reakciu ostatných poslucháčov, preto Ježiš túto skutočnosť zverejňuje pred celým zástupom.

"Obrátil sa medzi zástupom a hovoril: "Kto sa mi dotkol plášťa?" – Finančne, duchovne a telesne vyčerpaná žena bola konečne uzdravená. Ježiš samozrejme vedel odpoveď na svoju otázku, len chcel, aby "utrápená" žena smela znovu a naplno vstúpiť do spoločenstva ľudí bez hanby a bez strachu z obradnej nečistoty. Žena "verejne" nadobúda stratenú dôstojnosť.  Mojžišovi Boh povedal: "Uvidíš ma iba zozadu, ale moja tvár sa nedá vidieť" (Ex 33,23). A teraz nastala chvíľa, kedy nás Boh sám hľadá a otáča sa svojím pohľadom smerom k nám (por. Ž 80, 4.8.20). Dotyk je priamy a osobný kontakt. Ježiš túži po našom priateľstve s ním. Jedným z Ježišových zázrakov bolo aj uzdravenie vyschnutej ruky, aby sa mohla opäť dotkýnať, kontaktovať (3,1-6).

"Jeho učeníci mu hovorili: "Vidíš, že zástup sa na teba tlačí, a hovoríš: "Kto sa ma dotkol?" – Učeníci si nič nevšimli, nič netušili, a preto vyčítajú Ježišovi, že jeho otázka je nenáležitá. Ježiš akoby zbytočne zdržoval, čo sa učeníkom nepáčilo, veď sa ponáhľajú do domu predstaveného synagógy, ktorému umiera dieťa. Ježiš úmyselne problematizuje udalosť a učeníkom dokazuje, že ešte bude mnoho toho, čo budú musieť odhaliť, čo si budú musieť dobre "všimnúť", ináč im to môže zostať skryté, zahalené.  

"A on sa obzeral, aby uvidel tú, ktorá to urobila" – Ženský rod tu nie je použitý preto, žeby Ježiš hľadať konkrétnu "ženu", ale skôr preto, že autor textu vedel o tom, že to bola žena. Ježiš hľadal skôr nejakú osobu; pokojne to mohol byť aj muž. Ježiš samozrejme vedel presne, o koho sa jedná.

"Tá žena, vyľakaná a trasúca sa, keďže nevedela, čo sa s ňou stalo, prišla a padla pred ním a povedala mu celú pravdu" – Strach ženy je zvýraznený dvomi príčastiami (vyľakaná, trasúca sa). Nie je to len strach z ľudí, strach z mužov v zástupe, ale aj bázeň pred mocou, ktorá ju uzdravila. Je to určite aj strach z toho, že tajne a nedovolene použila neznámu nadprirodzenú moc, z čoho je teraz verejne usvedčená. Verejné priznanie, povedanie pravdy, posúva zázrak uzdravenia pred celý zástup. Žena sa Ježišovi klania, podobne ako Sýrofeničanka (7,25). Klania sa "Pravde", ktorá ju uzdravila.

"On jej povedal: "Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená od svojho trápenia" – Ježiš oslovením "dcéra" zaraďuje neznámu ženu do svojej rodiny. Predstavený synagógy neustále myslel na svoju neuzdravenú "dcéru" a určite počul tieto slová. Ani jeho viera nebola menšia ako viera neznámej ženy z davu. Nebol to dotyk plášťa, ale viera, ktorá "zapríčinila" jej uzdravenie. Viera vždy uzdravuje, zachraňuje, navracia život. Ježiš by ju nenazval "dcéra", keby nemala "vieru". Mnohopočetný zástup, ktorý sa na Ježiša tlačil, nemohol byť nazvaný: "dcéra". "Choď v pokoji" je obvyklý hebrejský pozdrav; čosi ako: "maj sa dobre!" Je to pozdrav, ktorý obsahuje v sebe aj Ježišovo požehnanie (por. Ex 4,18; Sdc 18,6; 1 Sam 1,17; Lk 7,50; 8,48).

"Buď uzdravená" – Príkaz, ktorý je znakom uplatnenia neomylnej a neobmedzenej moci. Jej uzdravenie je trvalé a isté. 

"Ešte keď hovoril, prichádzajú z domu predstaveného synagógy hovoriac: "Tvoja dcéra zomrela. Prečo ešte unúvaš učiteľa?" – Tento verš (5,35) nadväzuje na 5,24, kde sa prvotný, hlavný dej prerušil, pozastavil, oddialil a po desiatich vsunutých veršoch sa opäť vracia na scénu. Prerušenie deja bolo dlhé a vytvára napätie a očakávanie toho, čo bude nasledovať. Predstavený synagógy bol práve svedkom zázračného uzdravenia vážne chorej ženy a počul: "Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila!" Vzápätí na to počuje od rodiny, ktorá mu práve v tomto okamihu prišla naproti, že jeho dcéra už zomrela. Scéna začína byť dramatická. Je tu teda ďalší pokus o prerušenie hlavného deja. Ježišova cesta bola akoby zbytočná; zachránená síce bola iná osoba, ale dievča, kvôli ktorému Ježiš vykročil smerom do Kafarnauma, je už mŕtve. Ježiš bol rodinou nazvaný "učiteľ", čo z pohľadu vykonaného a vyžadovaného uzdravenia nie je náležité označenie. Sklamaná rodina pravdepodobne vôbec neverila, že Ježiš môže viac ako len "učiť".

"No Ježiš začul, čo bolo hovorené, a hovorí predstavenému synagógy: "Neboj sa, len ver!" – Výzvu veriť predchádza výzva prekonať strach. Ako sa nebáť smrti? Veď je to náš celoživotný strach. Jairos prechádza podobným procesom "vnútorného uzdravenia" ako žena v predchádzajúcich veršoch. To, čo mu môže zachrániť dcérku, nie je "dotyk plášťa", ale viera v jeho Božskú moc, ktorá pred chvíľou uzdravila chorú ženu. Jairos je postavený pred hotovú vec. Dostal výzvu zaradiť sa k tým, čo vždy a pevne veria, alebo ostať v neurčitom dave, v bezpočetnom zástupe ľudí, ktorí majú očakávania, ale i plno nedôvery a pochybností, ako napr. jeho rodina a domáci. Ježiš ho povzbudzuje, aby vytrval v počiatočnej viere, ktorú prejavil na počiatku, keď vyhľadal Ježiša.

"Nikomu nedovolil, aby ho sprevádzal, iba Petrovi, Jakubovi a Jánovi, Jakubovmu bratovi" – Nevieme, prečo si Ježiš vybral práve týchto troch. Oni boli jeho prví učeníci (por. 1,16-20), boli aj pri premenení na vrchu (por. 9,2) a boli aj pri Ježišovej modlitbe v Getsemani (por. 14,33). trojka môže súvisieť s číslom Najsvätejšej Trojice.

"Prichádzajú k domu predstaveného synagógy, vidí rozruch a ľudí hlasno nariekajúcich a bedákajúcich" – Sú to prvky pohrebných zvykov (plačky). Nariekajúci zástup (bol to de facto začiatok pohrebných obradov) a Ježiš s prichádzajúcimi ľuďmi sa dostávajú do kontrastu. Jedni sú presvedčení o neodvratnej smrti, o definitívnom konci a druhí majú dôveru v Božiu moc, ktorá môže premôcť aj "moc smrti". Plač má prekryť beznádej. Keby človek neplakal, jeho beznádej pred smrťou by ho potopila ešte viac.

"A keď vošiel, hovorí im: "Prečo sa rozrušujete a plačete? Dieťa neumrelo, ale spí." – Ježiš ešte viac vyostrí kontrast medzi dvoma skupinami, keď spochybní plač nad nehybne ležiacim dieťaťom. Ježiš udržiava Jairovu vieru, nabúrava nezvratnosť smrti (čomu plačúci vôbec neverili) a pripravuje rozuzlenie situácie mocou, ktorá patrí jedine Bohu. Ježiš smrť označil ako "spánok" aj v prípade svojho priateľa Lazára (por. Jn 11,11). Pre toho, kto má moc zobudiť mŕtveho, dieťa naozaj iba spalo. Preto máme i my chápať smrť z Ježišovho pohľadu iba ako dočasný spánok, a nie ako definitívny a nezvratný koniec. Existuje však ešte "iná smrť", zatratenie, čo je oveľa horší osud človeka. Ježišova otázka vyzerá veľmi provokatívne. To je Ježiš. Ochrnutému káže chodiť, suchej ruke natiahnuť sa, mŕtvej dievčine zobudiť sa. Topiacich sa pýta, čo sa tak bojíte? Po smrti ešte vyjde slnko, ešte príde nový deň, určite áno.

"A vysmiali sa mu. No on, keď poslal všetkých von, berie so sebou otca dieťaťa a matku a svojich spoločníkov a vchádza do miestnosti, kde bolo dieťa" – Výsmech, reakcia plačúcich, dokazuje, že Ježiša nebrali ako možnosť záchrany dieťaťa a nemali tušenia, kto naozaj stojí pred nimi (podobne ako v 5,35). Nepokorný človek sa rád robí mierou všetkého, dokonca i samotného Boha. Čo sám nedokáže urobiť, to považuje za nemožné. Vylúčenie ľudí, ktorí nemajú vieru v Ježišovu moc, sa spomína aj pri ďalších zázrakoch (por. 7,33; 8,23). Je to ako vyháňanie démonov, ktorí sú v strachoch pred Bohom ako doma. Zostať môžu len tí, ktorí majú v sebe vieru a nádej, že Ježiš môže vždy zmeniť situáciu. Ak dieťa ležalo v samostatnej miestnosti, to nasvedčuje tomu, že Jairos bol bohatý a vplyvný muž. Domy bežných ľudí v Kafarnaume pozostávali iba z jednej veľkej miestnosti, ktorá sa používala len na nocľah. Počas dňa boli všetci vonku alebo na streche domu.     

"Vzal dieťa za ruku a hovorí jej: "Talitha kúm", čo v preklade znamená: "Dievčatko, hovorím ti, vstaň!" – Ježiš sa dotkol "mŕtveho", čím sa opäť stal obradne nečistým, ako to bolo aj v prípade "dotyku" ženy chorej na krvotok. Pre prítomných to musel byť silný zážitok, keď sa zachovali presné aramejské slová s pochopiteľnou nutnosťou prekladu pre adresátov evanjelia. Iné aramejské slovo "Effatha" s následným prekladom sa zachovalo aj v prípade ďalšieho zázračného uzdravenia (por. 7,34). Sú to teda silné momenty, ktoré navždy utkvejú v pamäti očitých svedkov. "Talitha" je aramejské slovo s významom "dievča, dievčatko". "Kúm" je aramejské: "vstaň!" a je povedané pravdepodobne niektorým mezopotámskym dialektom aramejčiny. V obvyklej palestínskej aramejčine by tento príkaz znel ináč.

"Dievčatko, hovorím ti, vstaň!" – Aj Ježiš nazýva dieťa familiárne "dievčatko". Grécke slovo "karasion" označuje dievča súce na vydaj. Grécke sloveso "egeire - vstaň" prikazuje: "prebuď sa zo spánku", "postav sa" alebo "vzkries sa". "Vstaň, priateľka moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2,10). Sloveso "vstať" ako "vzkriesenie mŕtveho" sa spomína na viacerých miestach (napr. Lk 7,11-17; Mt 11,4-6; Jn 11,1-46, a pod.). Aj apoštoli Peter (Sk 9,40) a Pavol (Sk 20,9-12) "kriesili mŕtvych". Život je nevyliečiteľná choroba končiaca smrťou, ale je tu ešte Boží príkaz: "vstaň!"

"A dievčatko hneď vstalo a chodilo. Malo totiž dvanásť rokov" – To, že dievča vstalo (gr. anesté) a chodilo, nepopierateľne dokazuje, že už nežilo, ale znovu žije. Zázračne uzdravená žena trpela na krvotok 12 rokov a aj dievča malo 12 rokov. Po 12 rokoch "trápenia" sa obidve "dcéry" stretli s Ježišom. Zachránil ich "dotyk" s Ježišom. Dvanásť je aj mesiacov v roku a dvanásť je aj kmeňov Izraela. Sú to čísla plnosti času a plnosti ľudu.

"A hneď veľmi užasli" – Reakcia rodičov a učeníkov. Doslova "boli mimo", upadli do extázy (gr. exestésan extasei). Čo robí Boh, to mnohokrát vyzerá ako bláznivé, nemožné, dych vyrážajúce. Ako na zázrak zareagoval ostatok rodiny a zástup vonku, to už príbeh neopisuje.

"Dôrazne im prikázal, aby sa o tom nikto nedozvedel, a povedal, aby jej dali najesť" – Ježiš zakazuje rozprávať o zázraku aj preto, aby sa nezmieriteľný kontrast medzi dvoma skupinami veriacich a neveriacich zachoval aj naďalej a aby si prítomní nemysleli, že dievča naozaj iba spalo. Ježiš sa snaží uchrániť neveriacich od bludného záveru. Čo naozaj znamená "vstať, prebudiť sa zo spánku" bude všetkým jasné až po Kristovej Veľkej Noci. Ježiš vždy prikazuje, aby "vzkrieseným" dali najesť. To má dokázať, že zmŕtvychvstanie nie je iba ilúzia. Sám si po zmŕtvychvstaní pýta niečo na jedenie a podali mu rybu. Pre nový život bude potrebovať nový pokrm, o ktorý sa postará sám Ježiš. Novým chlebom života bude on sám (Eucharistia) a láska Nebeského Ženícha. Je to čosi ako okamih nášho krstu. Aj v tomto memente sa nám navždy zmenil život a otvorila sa nám cesta k večnosti. Ježišov "prechod na druhý breh" teda končí "prechodom zo smrti do života".

 

Apokryfné evanjeliá hovoria, že počas súdneho procesu pred Pilátom a židovskou veľradou žena menom Bereniké svedčila, že Ježiš ju zázračne uzdravil od dvanásťročného krvácania, čím chcela svedčiť v Ježišov prospech. Súd túto ženu odmietol s tým, že žena nie je hodnoverným svedkom. Ďalší apokryf uvádza ženu menom Veronika (vera icona, čiže "pravý obraz"), majiteľku Ježišovho obrazu, podobizne jeho tváre. Latinské meno Veronika môže byť odnožou gréckeho mena Bereniké, čo by znamenalo, že sa jedná o tú istú ženu. Veronikina šatka sa stala nástrojom mnohonásobného uzdravenia. Ako píše ďalší apokryf, aj sám cisár Tibérius bol uzdravený "dotykom obruby" Veronikinej šatky, ktorú mu priniesol jeho sluha.

Evanjeliový príbeh dosvedčuje, že Ježiš naozaj prišiel "uzdraviť každý neduh a každú chorobu", ale vyžaduje sa k tomu základný ľudský postoj skalopevnej viery a dôvery v Božiu moc. Prečo nie sú uzdravení všetci chorí? Chce Boh smrť? Ak sa vo svete nič nemení, prečo potom Ježiš prišiel? Boh nestvoril smrť (Múd 1,13-15); 2,23-24), čo potvrdzuje aj sám Ježiš: "Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie" (por. aj Jn 11,26). Smrť je ničivé dielo, následok rozhodnutia padnutého človeka a prekonať, preklenúť tento problém nie je maličkosť ani pre Boha. Dokazuje to najmä skutočnosť, že Ježiš zanechal svoju všemohúcnosť a prijal našu nemohúcnosť. V tejto nemohúcnosti aj sám Boh prešiel obávanou bránou smrti. Duchovnú smrť, ktorá neverí v Ježišovo víťazstvo nad smrťou, sa dá prekonať jedine zvnútra. Vnútro človeka potrebuje uzdravenie, vzkriesenie z mŕtvych. Z Ježiša musí vyjsť sila, ktorá uzdravuje aj túto najťažšiu chorobu - neveru, nedôveru, odmietanie Božej lásky, ktorá z oltára kríža a z Eucharistie vrchovato preteká na všetkých ľudí. Základným kameňom našej nábožnosti je viera vo vzkriesenie z mŕtvych a v život večný. Ježišov "životodarný dotyk", Ježišova blízkosť, je naša absolútna istota. Dotyk je vzájomný; ak sa niekto dotýka, zároveň je "dotýkaný". Existuje dotyk vonkajšku a dotyk vnútra, srdca. Opak "dotyku" je útlak, útok, odpor, snaha zničiť, uškodiť, zabiť.

Strach a viera tvoria dva konce hojdačky. Ak je na jednej strane stopercentný strach, na druhej strane je nulapercentná viera. Strach a viera sa nedajú zlúčiť. Strach nutne potrebujeme ako obrannú reakciu, pre záchranu od nebezpečenstva, ale nesmie preniknúť do podstaty života. Ježiš vystrašeným, topiacim sa apoštolom hovorí: "Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru?" (4,40). Strach o život protirečí viere v život a ničí istý, pokojný život. Je to najčastejšie spomínaná emócia v Biblii; akoby Ježiš prišiel k nám iba kvôli nášmu strachu. Ak je viera silnejšia ako strach, tak potom je silnejšia aj ako všetky ostatné mocnosti a nebezpečenstvá. Veľa svätých pri plnom vstupe do tejto myšlienky zakúsili opravdivé obrátenie a víťazstvo viery nad akoukoľvek obavou. Definitívna skúška viery nastane v okamihu smrti, ktorá jediná ju naozaj preverí. Viera, ktorá sa nestavia smrti, je nanič.