podobenstvá do života, nové zmýšľanie, nový človek (Mk 4,1-34)

prvé podobenstvo: podobenstvo o rozsievačovi (Mk 4,1-20)

Časť I. „začiatok učenia“ (Mk 4,1-9)

Úvod

Ľudia z doterajšieho Ježišovho verejného účinkovania vytušili, že chce „prehovoriť“, že chce niečo povedať, čo nie je iba všednou rečou a už vôbec nie „krčmovou témou“ - aby reč nestála. Ježišova reč je nová, silná, konkrétne zameraná, dôsledne premyslená, žiadne „obkecávanie“. Ježišova reč nie je iba „teória, dobrá rada“, ale veľmi vážna pozvánka do hlbokého, blízkeho, priateľského a nikdy nekončiaceho vzájomného vzťahu. Je to pozvánka k živej, žitej viere, ktorá vrcholí šťastím a vyznaním lásky. Objavená a čisto žitá Láska medzi Bohom a človekom je tá „stonásobná úroda“ na pôde vlastnej duše, ktorá človeka blaží viac než čokoľvek iné na zemi. Niet väčšej a lepšej „úrody“, než je „plná duša“, čiže vnútorný pokoj, radosť, istota, nádej, láska. My už vieme, že tou „rečou“ je Evanjelium, radostná zvesť, Božie slovo, slovo života. Ježiš neučí to, čo už predtým učili otcovia. Neučí ani to, čo Ho naučili životné skúsenosti. Prichádza s niečím, čo „počul“ od Otca, prichádza s pravdou, ktorá je dokonalá, večná a nemenná. Sv. apoštol Ján začína svoje evanjelium takto: „A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Ježišov zámer je, aby sa jeho slovo, Evanjelium, aj v nás stalo „telom“, čiže aby nás „citeľne, viditeľne“ zmenilo na nových ľudí, „premenených“ podľa „pravdy“. Chlieb Božieho slova, ktoré živí večnú dušu, sa dostáva – na prekvapenie mnohých – pred chlieb každodenný, ktorý živí iba pominuteľné telo. Evanjelium sa musí počúvať, pochopiť, prijať a uviesť do života. Ježišove podobenstvá by strácali zmysel, ak by nemali v sebe potenciál „zásahu do čierneho“, ak by nemali moc meniť životy ľudí.

Markovou štvrtou kapitolou začíname nový textový blok, ktorý „vťahuje“ človeka hlbšie k pravde o nás a k tajomstvu prítomnosti Boha medzi nami. Jasný je začiatok i koniec, počiatočné semeno i konečná úroda, v ktorej sa „jedno“ zázračne zmení na „sto“. Pred sebou máme niečo nové, Ježišove podobenstvá (paraboly), cez ktoré majú prichádzať iné „zázračné uzdravenia“, uzdravenia nášho zmýšľania.

Cyklus začína podobenstvom o rozsievačovi. Scenár Ježišovho vyučovania je slávnostný, živý a plný energie. Kapitoly sú úmyselne usporiadané ako rad protikladov: úspech – neúspech, zjavné – skryté, plytké – hlboké, v tme – vo svetle, činnosť – nečinnosť, malé – veľké. V skutočnosti existuje iba jeden „reálny“ protiklad: ak človek vidí „protiklad“ tam, kde ho Boh nevidí. Problémy a tým aj neúspech, neúrodu, si vymyslí iba človek sám. Ježiš dáva záruku nádeje i napriek možnej beznádeje, lebo „viera“ je tak silné a tak isté semeno života, tak živé „slovo“, že žiadny človek a žiadny osud nemôže zmeniť cieľ, kvôli ktorému bolo „vyslovené“. Prekážky, na ktoré semeno viery môže narážať, rôzne typy pôdy, sú súčasťou „výroby“, čiže procesu sejby a rastu, a treba sa s tým popasovať, aby sa akékoľvek vnútro človeka zmenilo len na úrodnú pôdu. Na to máme dostatok času do konca života. Dlhé čakanie či dlhodobý neúspech ešte nie sú znakom neúspešného konca. Na konci bude pre mnohých prekvapivý výsledok. Tí čo mali, nebudú mať, a tí, čo čakali, dostanú.

„Znova začal učiť“ – Ježiš pokladá „počúvanie“ svojho učenia za tak dôležité, že aj práca, ktorá zabezpečuje základné živobytie, môže byť odložená na neskôr. Určite nešlo o čas voľnej chvíle, počas ktorej by poslucháči aj tak nič iné nerobili, len nečinne sedeli. Božie slovo je „hotový chlieb“, ktorý potrebuje duša rovnako, ako „chlieb“ potrebný pre telo na prežitie, ináč hynie. Čas venovaný svojej duši nikdy nie je zabitý, stratený, premárnený, zle využitý.

„Pri mori“ – Dej sa opäť vracia na miesto pri Galilejskom jazere, kde Ježiš už predtým dvakrát vyučoval (2,13; 3,7-12). Trojitá zmienka o tom, že Ježiš „učil“, zdôrazňuje zmenu jeho účinkovania. Už to nie sú iba „uzdravenia tela“. dôležitejšie, než hľadať „uzdravenie tela“, je hľadať „uzdravenie duše“. More, veľké množstvo (vody) a veľká moc (vlny, hĺbka), je trefným symbolom samotného Ježiša. Zaujímavé je, že Ježiš na konci týchto podobenstiev ukáže svoju veľkosť a moc aj nad samotným morom, pri ktorom vyučoval, keď utíšil besnejúcu búrku, pri ktorej učeníci „hynuli“ (Mk 4,35-41). Strach (ktorý spúta človeka) im naplnil dušu, nie viera (ktorá človeka oslobodzuje), o ktorú sa Ježiš predtým, počas vykladania podobenstiev, usiloval: „Ešte stále nemáte vieru?“ Kto sa z loďky díva iba na búrku, stráca odvahu a silu; kto sa díva na Ježiša, je posilnený a nemá sa čoho báť.

„A zhromažďuje sa pri ňom veľmi početný zástup“ – Už aj v 3,7-12 bol okolo Ježiša „veľký zástup“, ale tu je „veľmi početný zástup“. Zdá sa, že „na vyučovanie“ prichádza ešte väčší zástup než na „uzdravenie“.

„A tak nastúpil na loďku a sedel v nej na mori“ – Podobná situácia ako v 3,9, kedy Ježiš takisto žiada loďku kvôli „tlačenici“ na brehu. Ježiš sa tak stal jednoznačným stredobodom, oddeleným vodcom a jasným „Učiteľom“, ktorého pozorne počúvali všetci ostatní ľudia, celý veľký zástup na brehu.  

„Učil ich v podobenstvách“ – Učil ich, „vychovával“ ich, podával im pravdu, ktorú si treba zapamätať na celý život. Nešlo iba o „rečnenie, informovanie, výmenu názorov“. Nahrávacie médiá (diktafóny) neboli, ani písacie potreby nemal nikto so sebou; ľudia si museli všetko iba „zapamätať“. Predstavujem si ľudí sústredených, ktorí sa nedajú ničím rušiť, aby zachytili a „zasiali do seba“ každé slovo.

„V podobenstvách“ – Ježiš vnáša nový prvok do svojho verejného účinkovania. Slovo „podobenstvo“, po grécky „parabola“, znamená „položiť jednu vec vedľa druhej“. Ide teda o zložité, tajomné a ťažké (ťažko uveriteľné) témy, ktoré potrebujú ešte dodatočné a dostatočné vysvetlenie. Aj Starý zákon často používa obraznú reč, výstižné príslovia, porekadlá, prirovnania, slovné hračky, metaforické rozprávania, rôzne krátke výroky, ktoré majú poslucháčovi pomôcť „zasiať semeno slova“. Človek má dve úlohy: Božie slovo celé pochopiť a Božie slovo si celé zapamätať (zvnútorniť). V Božom slove nie je nič zbytočné a nepodstatné; nič na preskočenie, kvôli čomu by bolo až také ťažké a bolo toho až tak veľa. Ježiš vie, že mnohým poslucháčom semeno Božieho slova neprinesie – žiaľ – žiadnu úrodu. Je iba na poslucháčovi, či mu Božie slovo prinesie „stonásobnú, stopercentnú“ úrodu, alebo žiadnu.

„Učil ich mnohé veci“ – Učil ich veľa. Je zjavné, že Ježiš toho povedal viac, než nám zachytávajú evanjeliá. Keďže predmetom Ježišových slov a podobenstiev bolo „Božie kráľovstvo“, dá sa predpokladať, že všetko, čo On hovoril, týkalo sa výlučne iba tejto „ťažkej“ témy. Ježiš nemiešal témy a vyhýbal sa „odborným filozoficko-teologickým konštrukciám“, ktoré by mohli spôsobiť myšlienkový chaos a bezradnosť.

„Počúvajte! Hľa!“ – Jednoznačný imperatív, rozkaz, príkaz, za ktorým cítiť silnú, istú, až zarážajúcu autoritu. Ježiš svoje podobenstvo začína (4,3), ale aj končí výzvou počúvať: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva“ (pozri 4,9). Častica „hľa“, ktorá sa nedostala do slovenského prekladu, zvýrazňuje pozvanie zapojiť všetky zmyslové orgány a počúvať pozornejšie než čokoľvek iné. Počuť dobre znamená aj odpovedať životom.

„Vyšiel rozsievač zasiať“ – Podľa tejto činnosti dostalo podobenstvo aj svoje meno (podobenstvo o rozsievačovi), hoci „rozsievač“ v ňom nehrá hlavnú úlohu; dôležitejšie než osoba „rozsievača“ je zrno, semeno, ktoré rozsieva. Sloveso „vyšiel“ zjavne poukazuje na fakt, že nastala aktivita, dôležitá činnosť, bez ktorej by všetko semeno zostalo iba „vo vreci“. Rozsievač svoju prácu neflákal, všetko urobil poctivo a rázne, veď hojné semená rozhádzal aj tam, kde nebola vhodná pôda (cesta, tŕnie). Je to prvý náznak Božej dobroty, veľkorysosti, štedrosti, neobmedzenosti, túžby dať všetko a všetkým. Boh „hádže“ celú svoju ponuku aj tomu človekovi, u ktorého je minimálny predpoklad, že bude prijatá. Ohlasovanie Božieho kráľovstva je základná služba, ktorou Ježiš túži poslúžiť každému núdznemu. Je to veľkorysý zámer - zúrodniť celú zem tak, aby sa už aj na zemi žilo nie „ľudské“, ale „Božie“ kráľovstvo.

„Keď sial“ – Ako sial. Je možné (na základe niektorých rabínskych textov), že nazačiatku sa v Palestíne pole najprv zasialo, až potom zoralo a čakalo sa na dážď. To by lepšie vysvetľovalo fakt, že viaceré zrná padli na cestu alebo do tŕnia. Neskoršie štúdie však ukázali, že za Ježišových čias to už bolo opačne; najprv sa pole zoralo a až potom sa zasialo kráčaním po poli a plynulým rozhadzovaním zŕn na všetky strany. Boh je taký štedrý, že nekalkuluje, nepozerá, kam hádže zrná. Boh nerozlišuje bohatých a chudobných, múdrych a hlúpych, usilovných a lenivých, šikovných a nešikovných. Boh vie, že každý je schopný prijať Božie slovo a dúfa, že to každý aj urobí. Dúfa, že aj to najtvrdšie srdce „zmäkne a otvorí sa“, keď padne naň Božie slovo. Ak by takto „plytval“ obyčajný roľník, bol by obviňovaný, že je veľmi zlý hospodár. Skala sa predsa nikdy nemôže stať úrodnou zemou. V duchovnom poriadku to však tak nie je. Stará, tvrdá, rokmi vyšliapaná cesta sa môže zmeniť na bohaté pole, tŕnie môže byť vytrhané. Bohu a v Bohu je všetko možné. Keby to nebolo možné, Boh by nikdy nesial všade a spomedzi ľudí by si vyberal ľudí tých najlepších.

„Jedno (zrno) padlo vedľa cesty a prišli vtáci a zožrali ho“ – Dalo by sa to preložiť aj „na“ cestu. V samotnom podobenstve sa ani raz nespomína slovo „zrno, semeno“, ale je nahradené časticami „jedno, iné, ďalšie“. Dynamika prvého posolstva je zachytená troma slovesami: padlo, prišli, zožrali. Vtáci vedeli, čo padá na zem, vedeli presne, za čím „idú“, že je to výborný pokrm, pre ktorý sa oplatí „prísť“. Sloveso „zožrať“ obsahuje v sebe rozmer zničenia, pohltenia (čiže opak Božieho úmyslu, opak zachovania, zachytenia sa). Poľné cesty viedli krajom polí. Niektoré aj krížom cez polia, ale to boli väčšinou iba úzke chodníky a prevažne slúžili iba hospodárovi a jeho oslíkovi. Keďže židovské rodiny boli mnohopočetné, úrodná pôda bola pre všetkých vzácna, nikdy nezostávala nevyužitá a pole sa zbytočne nezmenšovalo ani o centimeter. Cesty boli udupané a tvrdé, nikdy sa nepreorávali. zrno padnuté na cestu nemalo žiadnu šancu uchytiť sa. Tvrdá zem je mŕtva, nikdy nebude úrodná a je dobrá naozaj iba na to, aby ľudia po nej šliapali.

„Druhé nemalo mnoho pôdy (nemalo hĺbku pôdy)“ – Až dvakrát sa tu opakuje informácia o plytkosti úrodnej pôdy, ktorá nestačí pre dobré zakorenenie. Opäť sú tu tri slovesá: Padlo, vzišlo, vyschlo. Sejba je aj v tomto prípade neúspešná. Plytký koreň zrna a prudké slnko má už vopred jasného víťaza; plytko skryté, málo schované zrno nemá šancu zvíťaziť nad páľavou slnka. Je to ako keď má človek Krista iba na jazyku, ale nie v srdci. Je to vlažná viera, ktorej chýba hlbší, živší základ. Takto žijúci kresťania „zvädnú“ pri prvej skúške či prvom utrpení rovnako ako rastliny na slnku.    

„Iné padlo do tŕnia“ – Žiadny hospodár nebol darebák (nemohol si to ani dovoliť). Tŕnie rástlo iba na okrajoch polí, kde boli naukladané kamene z poľa alebo terén bol taký strmý, že sa nedal obrábať. Najmä v hornatej a kamenistej Galilei boli polia aj terasovité alebo aj naklonené; na ich strmých okrajoch rástlo aj tŕnie. Aj do tretice bola sejba neúspešná. Opäť tu máme tri slovesá: „Padlo, vyrástlo (tŕnie), udusilo sa (zrno). Výraz „neprinieslo úrodu“ aj do tretice narúša súlad troch slovies a pripravuje poslucháča na úspech, na sejbu, ktorá konečne bude úspešná a úrodná. Husté a rýchlo rastúce tŕnie môžu byť napr. svetské starosti a majetky, ktoré človekovi ukradnú celú pozornosť a čas a „zadusia“ iné túžby a možnosti. Na vine nie je tŕnie ako také, ale človek, ktorý dovolí, aby to tŕnie v jeho vnútri narástlo.

„Iné padli do dobrej zeme“ – Jednotné číslo sa mení na množné: „padli“. Opäť tu máme tri dynamické slovesá: padli (zrná), vzišli (vďaka čomu potom konečne aj rástli, vzmáhali sa, vystupovali nahor), prinášali (dávali) úrodu. Treba si všimnúť aj zmenu „jednorazového“ minulého času v prípadoch neúspešnej sejby na imperfektum, na stále prebiehajúci dej – „prinášali“.

„Jedno tridsaťnásobok, jedno šesťdesiatnásobok, jedno stonásobok“ – Číslovka „jedno“ zvýrazňuje násobenie, pomer sejby a žatvy. Jedno vrece prinieslo v Palestíne 7 až 8 vriec, maximálne 11 až 12. Tridsaťnásobná úroda teoreticky bola možná. Bola by mimoriadne úžasná, úspešná, veľmi výhodná. Šesťdesiatnásobná úroda? nemožné! Stonásobná? Absurdné! Bola by nad všetky „ľudské“ očakávania. V apokalyptickej literatúre nachádzame aj zjavne prehnanú „viac ako tisícnásobnú úrodu“, ktorá plní iba symbolickú funkciu, aby „zázračná“ zmena z „mála“ na „veľa“ bola čo najlepšie zvýraznená. Dnes vidíme, že jeho slovo sa rozšírilo do celého sveta, „stonásobnú“ úrodu prinieslo a prináša už 2000 rokov. Čo je človekovi nemožné a neuveriteľné, u Boha je isté a samozrejmé. Ako Ježiš dôveroval svojmu Otcovi, tak aj my musíme dôverovať Ježišovi.

„Kto má uši na počúvanie, nech počúva“ – Podobný výrok sa nachádza aj na konci ďalšieho podobenstva o lampe (4,23). Je to gnómický výrok (gnóma = stručne vyjadrená múdrosť, sentencia, múdrosť) vyzývajúci poslucháča naozaj počúvať, pozorne, počuté správne spracovať, zvnútorniť. Je to aktívne počúvanie, ktoré prináša „úrodu“. zároveň je to aj akási skúška na poslucháča, čo urobí on sám, akou pôdou je on a čo sa udeje s počutým Božím slovom v jeho osobnom prípade. Zdá sa, že nie je mnoho tých, čo Božiemu slovu doprajú „počutia“. To, čo Ježiš robil, keď uzdravoval, to sa všetkým páčilo, ale jeho slovo sa stavia proti mnohým, ak nie proti všetkým, čo vyvoláva nevôľu. Farizeji a herodiáni Ho chcú zabiť, učitelia Zákona Ho majú za posadnutého, jeho príbuzní za blázna. Namiesto úspechu „žne“ nedorozumenia, nepochopenie, odpor. Aj jeho najbližší mu dávajú najavo, že si zvolil taký spôsob verejného účinkovania, ktorý vedie k jasnému neúspechu. Väčšina si myslí, že nebude nikoho, kto by Ho počúval. Tlak na Ježiša musel byť veľký, aby poľavil, zmiernil nároky, ináč všetko pokazí. Ježiš však dobre poznal toto diabolské pokušenie, a preto viacnásobne zdôrazňuje a prikazuje „počúvať“. „Kríza“ jeho galilejskej činnosti predchádza „krízu“ a udalosti v Jeruzaleme, trojdnie na Veľkú Noc, kedy sa všetky ľudské hrozby naplnia, ale jeho účinkovanie a osobná obeta konečne prinesú „stonásobnú úrodu“. Kríž, ťažkosť, nepriateľstvo a smrť nemôžu zničiť Božie kráľovstvo. Ježiš je víťaz a jeho účinkovanie je úspešné, „úrodné“. Božia slabosť je silnejšia než akákoľvek ľudská moc. Božie kráľovstvo je prirovnané k malému zrnku, ktoré je skryté, schované, ktoré má zvláštnu životnú silu a ktoré skrze odumretie, skrze smrť, prináša „úrodu“, nový a „mnohonásobný“ život. Zánik, odumretie, smrť toto semienko neničí, ba je nevyhnutnou podmienkou, aby mohlo priniesť úrodu, aby sa mohlo prejaviť v plnej svojej sile. Je tu zreteľný rozdiel od všetkého iného, čo hnije a naozaj zaniká.

Kto chce patriť do Božieho kráľovstva, nemôže hľadať úspech, súhlas, významnosť, hlavné úlohy, veľkosť. Božie dielo sa živí aj ťažkosťami, neúspechmi, skrytosťou, bezvýznamnosťou, trpezlivosťou, čakaním. Ježiš sám prešiel touto cestou, na konci ktorej bola smrť. To sú tie „semená“, z ktorých sa rodí strom viery, nádeje a lásky, strom pokoja a radosti, strom Božieho kráľovstva. Kto odmieta odumrieť, nemôže žiť. Božie kráľovstvo sa rodí nie „napriek tomu“, ale „práve kvôli tomu“, že človek umiera tomuto svetu (Jn 12,24). tak ako tri zrná na začiatku nepriniesli žiadnu úrodu, tak tri zrná na konci úrodu priniesli, hoci každé inú: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú, tretie stonásobnú. Sv. Augustín pri prvom úrodnom zrne vidí vzorných manželov, pri druhom zasvätené osoby plné pokoja a pri treťom zrne vidí hrdinských mučeníkov a svätých dokonalého života. Duchovná úroda je u každého z nich iná, a má to svoju logiku. Aj celá Biblia, Starý a Nový zákon, je ako tieto tri úrodné zrná. Bibliu môžeme rozdeliť aj takto: Zákon, Proroci, Evanjelium. Jedno prinieslo 30, druhé 60, tretie 100-násobný úžitok. Najviac úžitku prinieslo Ježišovo posolstvo. Je to zdôraznenie aj pomalého, niekoľko tisíc rokov trvajúceho „rastu“ Božieho zjavenia, ktoré bolo naplnené a predstavené pri premenení Pána na vrchu Tábor, keď sa vedľa osláveného Ježiša objavili aj dve najväčšie starozákonné postavy Eliáš a Mojžiš (9,2-8). Podobenstvo o štvorakej pôde neobsahuje dostatočné vysvetlenie tajomstva Božieho kráľovstva a niet sa čomu čudovať, že učeníci Ježišovi nerozumeli a „pýtali sa na podobenstvá“ (4,10). Božie slovo je nevyčerpateľný prameň, ktorý poslucháčovi – teraz cez podobenstvá – otvára novú cestu a veľkú budúcnosť. Nikdy sa nestane, že by sme v Božom slove už nemali čo nové objaviť, čo by už nebolo čo načerpať, že by sme už všetko dostali „na povrch“. Evanjelium je to posledné, čo Boh – cez Božie slovo – ponúka ľuďom a odhaľuje im tajomstvá Božieho kráľovstva. Tu spomenutý „stonásobok“ pozýva počúvajúceho človeka k optimizmu, k nadšeniu, k práci a k dôvere.