Ježiš a jeho pravá rodina                                             Mk 3,20-35

 

„Vošiel do domu“ – Nevieme, do akého, ale asi to bol ten istý dom ako v 1,29, čiže v Kafarnaume, dom Petrovej svokry. Tam bol Ježiš vždy úprimne prijatý, bol to Jeho „domov“, hoci išlo o cudzích ľudí (nebola to jeho rodina). Vo vtedajšom židovskom prostredí to bolo niečo neobvyklé. Jedinečná židovská identita, ktorá ich jasne líšila od okolitých národov, formovala sa v silnej židovskej rodine. V rodine sa prostredníctvom rodičov verne odovzdávali všetky židovské tradície a formovalo sa základné „judaistické“ zmýšľanie, založené na židovskom náboženstve a zákone (Božom slove). Vnímanie rodiny a pokrvnosti bolo u Židov neobyčajne silné, preto takmer nič „pokrokové“ do tradičnej židovskej rodiny nedokázalo preniknúť; stále zostávali verní svojim židovským a náboženským tradíciám. Rodina bola pre Židov najdôležitejšia skupina, až potom bola „ostatná spoločnosť“. Ťažko nájsť kultúru, v ktorej by bola rodina zdôrazňovaná viac než v židovstve. Stojí za zamyslenie, ako je to možné, že Ježiš našiel „rodinu“ skôr mimo kruhu svojich pokrvných.  

Synagóga bola vždy „domom“, kde bol Ježiš neprijatý.

„A znova sa zišiel (toľký) zástup“ – O Ježišovu osobu bol veľký záujem, ale úmysly záujmu boli rôzne. Väčšinou išlo o úprimné osoby s dobrým úmyslom alebo len o zvedavcov, ale niektorí mali aj veľmi zlé úmysly, napr. farizeji, zákonníci alebo dokonca aj pokrvní príbuzní, ktorých spomína dnešný úryvok. Nie každý, kto Ježiša počúva, automaticky patrí do „jeho rodiny“.

„Nemohli si ani chleba zajesť“ – doslova „nemohli zjesť jedlo“. Stolovanie, spoločné jedlo, bolo u Židov posvätným okamihom, pri ktorom sa pokrvné zväzky upevňovali, odovzdávala sa múdrosť, vyučovalo sa, zdieľalo sa, vysvetľovalo sa, žilo sa spoločenstvo. Text to hovorí tak, akoby im nebolo dopriate už ani to najzákladnejšie; nielen pre telo (pokrm), ale už ani pre dušu, pre rodinu, pre spoločenstvo.

V prvom rade je potrebný čas na „duchovný pokrm“, lebo „nielen z chleba žije človek“.

Je to snáď i narážka na (ne)poriadok v čase všedného dňa.

„Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: Pomiatol sa.“ – Evanjelista Marek predkladá veľmi tvrdé hodnotenie Ježišovej rodiny. Je to niečo neobvyklé, aby sa židovská rodina postavila proti svojmu pokrvnému. Ak sa také niečo stalo, musel byť na to veľmi vážny dôvod.

Aký dôvod by to mohol byť v Ježišovom prípade? Keď Ježiš povolal svojich prvých učeníkov a oni „išli za ním“, on ich prakticky „vytrhol“ z ich rodín, čo mohlo byť pre ich rodiny nečakaným a veľkým problémom. Ako živitelia rodín sa určite „nevykašľali“ na svoje manželky a deti, je však isté, že sa svojim rodinám už nevenovali toľko ako dovtedy. Život v rodine, z ktorej Ježiš niekoho povolal medzi svojich učeníkov, sa určite zmenil. To mohlo mať za následok „neprijatie, nepochopenie“, čiže nemalé konflikty Ježiša aj s ich rodinami, ktoré s „učeníctvom“ svojich manželov či synov nesúhlasili. Mohlo sa stať, že sa na Ježiša „postihnuté rodiny“ sťažovali „jeho rodine“ a v návale hnevu na jeho konanie, ako to býva zvykom u nahnevaných; možno vykrikovali aj slová: „blázon“. Nevieme, ale nie je vylúčené, že ani (niektorí) pokrvní príbuzní nemuseli Ježiša správne pochopiť, mohlo sa aj im nepáčiť jeho konanie a aj oni Ho mohli začať pokladať za „blázna“.

Druhý dôvod môže byť čisto biblický. Ak mal Ježiš – Mesiáš – naplniť všetky starozákonné proroctvá, mal zažiť aj nevraživosť vlastných príbuzných (napr. Ž 68; Múd 5,1-5, ...).

„Keď sa to dopočuli jeho príbuzní“ – doslova „tí od neho“, „tí jeho“. Nie je isté, že sa týmto zahmleným výrazom myslí iba jeho rodina, príbuzní, blízki. Z nejasnosti slova to mohli byť napr. aj jeho „nasledovníci, prívrženci, učeníci“. Že ide skôr o „pokrvných príbuzných“ než o „nepokrvných prívržencov“, sa usudzuje z toho, že „tí jeho“ sa o Ňom iba niečo dopočuli, čiže neboli priamo zainteresovaní, a snažili sa Ho „zadržať, odviesť“, čiže veci „ututlať“, čo je prirodzenou snahou najbližších v rodine.

Čo sa o Ňom dopočuli jeho blízki? A od koho to počuli? Od zákonníkov? Od rodín učeníkov? Od zástupov? Od koho? Nevieme od koho a ani čo. Možno počuli alebo sami usúdili, že načisto zošalel, alebo dokonca počuli už aj o vážnom podozrení, ktoré sa zrodilo u zákonníkov v Jeruzaleme, že je posadnutý Belzebulom, obávaným zlým duchom, ktorého potom Ježiš sám spomína.

„Išli ho odviesť“ – doslova „vyšli ho zadržať“, zmocniť sa Ho (neskôr mali tento istý úmysel aj zákonníci a aj ho naplnili). Zmocniť sa je opak darovania sa, čo je podstatou a princípom Božieho vzťahu voči nám.

„Zmocniť sa“ je základný inštinkt človeka odvráteného od Boha, ktorého vnútro namiesto „ďakujem“ mu hovorí „to je moje“.

Ježišovi príbuzní bývali v Nazarete, a tak potrebovali na cestu aspoň jeden deň. Ich príchod do Kafarnauma sa opisuje na konci dnešnej stane (3,31), kde sa spomína „príchod“ jeho Matky Márie a bratov, ktorí zostali vonku a dali si Ho zavolať. Situácia asi bola dosť vážna, keď sa celá rodina (aj matka) vybrala na cestu za Ježišom. Nevieme, o aký počet osôb išlo, ale je zjavné, že ich bolo viac než päť.

Zdá sa, že Ježiš nevyšiel k nim, hoci prišli zďaleka a išlo o tých najbližších.

Ježiš reaguje tým, že sa netypicky pýta na absolútnu samozrejmosť, kto je jeho matka a kto sú jeho bratia. Abnormálna otázka, ktorá by na prvý pohľad mohla dotvrdiť vzniknuté podozrenie, že Ježiš sa buď načisto zbláznil, alebo je dokonca posadnutý zlým duchom.

Len pozorný poslucháč dokázal pochopiť, že Ježiš rozum nestratil a svojou otázkou a odpoveďou na ňu poukázal na Božiu vôľu, ktorá je základom jeho novej evanjeliovej „rodiny“.

„Pomiatol sa“ – zbláznil sa, stratil rozum. Za zmienku stojí, že evanjelista Marek toto isté sloveso používa aj v 5,42 vo význame „žasnúť, stŕpnuť od úžasu“. Bola to reakcia prítomných na zázračné vzkriesenie mŕtvej Jairovej dcéry. Prítomní akoby stratili zdravý rozum, neverili sami sebe, „stratili dych“, nechápali, nedokázali prijať, pochopiť, že niekto už raz mŕtvy opäť žije. Aj Ježišovi príbuzní akoby nechceli veriť, že sa s Ježišom niečo deje: to predsa nie je možné! Vybrali sa na cestu, aby sa dozvedeli pravdu a svojmu príbuznému Ježišovi, ktorý bol už známy úplne všade a všetkým, pomohli.

Je vylúčené, že si takéto niečo o Ňom myslela aj jeho matka Mária. Nespomína sa na začiatku, čiže v skupinke tých, ktorí toto podozrenie mali, ale iba na konci v skupinke tých, ktorí prišli. Keby už tu „myšlienkovo zlyhala“ a pripustili by toto „vybočenie“, akoby obstála pod Ježišovým krížom? My však vieme, že ani tam si – plná bolesti – nepomyslela, že sa Boh Otec „načisto zbláznil“, keď takéto niečo pripustil svojmu Synovi.

„Zákonníci, ktorí prišli (zostúpili) z Jeruzalema“ – Po prvýkrát sa na scéne objavujú zákonníci z Jeruzalema (doteraz Ježišovými oponentmi boli „len“ farizeji a herodiáni) a Ježiš sa ich už viac „nezbaví“.

Zákonníci boli osoby vysokej autority a moci, ktoré takisto „cestujú“ za Ježišom, a to z opačného konca krajiny, z Jeruzalema. Cestovanie v tej dobe nebolo bežné a vyžadovalo si veľmi vážny dôvod. Osobou Ježiša boli „zaskočení“ naozaj všetci a všade. Zatiaľ sa Ho „nechceli zmocniť, zadržať Ho“, ale postupný vývoj situácie navádza na myšlienky, akoby to boli práve oni, čo sa „načisto zbláznili“.

Nakoľko Boží chrám v Jeruzaleme bol na kopci, na ktorúkoľvek svetovú stranu sa z Jeruzalema len „zostupovalo“.

„Je posadnutý Belzebulom“ – Slovo „Belzebul“ má nejasný pôvod. Môže byť odvodené od hebrejského slova „pán múch“ alebo od „princ Baal“, alebo „pán špiny“, alebo od slova „príbytok“ ako „pán nebeského príbytku“. Je to „knieža démonov“. výraz „Belzebul“ sa nachádza iba tu.

Je to výraz, ktorý o postihnutej osobe (o Ježišovi) hovorí ako o premoženej mocou nečistého ducha a tým pádom sám nemá už žiadnu moc, je bezmocný. Preto len mocou Belzebula vyháňa zlých duchov, aby si získal pozornosť a popularitu.

Je to veľmi vážne obvinenie. Ak by to bola pravda, Ježiš by bol mág, čarodejník, zvodca z pravej cesty, a mal by byť okamžite usmrtený, aby nemohol ďalej „zvádzať“.

Podľa sv. Augustína zlý duch nestojí iba o to, aby „kontroloval“ človeka a aby „kontrolovaný, posadnutý“ robil to, čo zlý duch chce. Zlý duch chce viac. Snaží sa preniknúť až do hĺbky slobodnej vôle a chce človeka (cez žiadostivosť) priviesť k modloslužbe, čiže k postoju, ktorý odvádza od Boha, ktorý je proti Bohu, proti „spáse a večnosti“. Zlý duch vie, že je tu „Božie kráľovstvo“ reálne ponúknuté „hriešnikom“ zadarmo, z nekonečnej lásky, cez Spasiteľa a Vykupiteľa Ježiša a nechce, aby sa ta niekto „z hriešnikov“ dostal.

„Zavolal si ich k sebe“ – Ježiš volá k sebe zákonníkov a oni idú. Je to to isté sloveso, ako keď Ježiš zavolal k sebe svojich učeníkov; tí „prišli“ a „zostali“.

Ide zároveň aj o snahu zdôrazniť obsah, dôležitosť toho, čo chce Ježiš vysvetliť, povedať.

„Hovoril im v podobenstvách“ – V „parabolách“. Ježiš v podobenstvách hovorí iba oponentom a zástupom; nikdy nie tým osobám, ktoré sú pripravené nasledovať Ho (tí v súkromí dostávajú inštrukcie a vysvetlenia jeho podobenstiev). Preto je podobenstvo skôr čosi ako „súd nad oponentmi“ než „výmena názorov“.

„Ako môže satan vyháňať satana?“ – Ježiš rečníckou otázkou definuje, kto je ten Belzebul: je to satan, diabol, Lucifer, knieža démonov.

Smutné je, že učitelia zákona Ježišovi závidia nevídanú popularitu, svojou „dokonalou múdrosťou“ spochybňujú všetko to, čo Ježiš hovorí, a klamú sami seba, len aby si zachovali svoju „najvyššiu učiteľskú prestíž“ pred ľuďmi. Evidentne im chýbala pokora, ktorá vie prijať pravdu a uznať, že žiadny človek nevie všetko a vždy sa možno naučiť niečo nové. To „nové“ môže byť aj „šokujúce“ a môže sa týkať aj úplného základu života.

„Kráľovstvo“ – Židovská apokalyptická literatúra predstavuje nečistých, zlých duchov ako organizovanú skupinu mnohých duchov pod vedením ich „kniežaťa“ (pozri napr. apokryf Henoch 6,1-8). Aj Kumránske zvitky spomínajú „Beliála so svojou skupinou“. „Knieža“ je absolútny kráľ, prvý a jediný vodca, má najvyššiu autoritu a ostatní vždy a vo všetkom poslúchajú. Podobný význam má aj „légia, pluk“ (Mk 5,9).

Ježiš hovorí, že vďaka autorite „kniežaťa zlých duchov“ k rozdeleniu tohto kráľovstva „zla“ nikdy nemôže prísť. Nik, ani iní zlí duchovia, nie sú silnejší než On.

„Ak sa kráľovstvo rozdelí... Ak sa dom rozbije, rozdelí..., ak satan povstane, povstal...“ – Je to podmienkové súvetie tzv. očakávacej formy (prípad, ktorý sa môže, ale nemusí stať). Ježišom uvedená podmienka „ak“ je tak nereálna, že zjavne vylučuje dve možnosti a jasne hovorí, že nič také sa nikdy nemôže stať. Satan sa nikdy nepostaví sám proti sebe, nikdy nevyženie, nezničí sám seba. Jeho koniec nastane iba Božou mocou, ktorá jediná je vyššia než moc „kráľovstva zla“.

Ak teda satan nikdy nevyháňa satana, lebo nikdy nebojujú proti sebe, potom kto to je, kto ich vyháňa? Na vlastné oči videli, ako boli zlí duchovia vyhnaní; kto ich teda vyhnal zo svojich pozícií a akou mocou?

Odpoveď na túto otázku, ktorá sa sama natíska, prichádza v ďalšom verši.

„Dom“ – Môže ísť o stavbu, budovu alebo o domácnosť. Ide skôr o „domácnosť“. Vnútorné konflikty v rodine vedú mnohokrát k zániku celej rodiny a domácnosti, k nenávisti, k úplnému rozkladu vzťahov. Nie je to teda iba „drobnosť“, ktorú „čas vylieči“ a ona pominie.

„Nik nemôže vojsť“ – Je tu iba jedna moc, ktorá môže „vniknúť do domu silného človeka, zviazať ho, ulúpiť mu veci a vyplieniť mu dom“. Je to Boh, ešte mocnejší „útočník“, ktorému musíme veriť a dôverovať, že túto moc má a uplatní ju tak, aby dobro jednoznačne a navždy zvíťazilo.

Ak má satan takú moc, tak konečne chápeme, prečo je „hriech“ – „satanovo dobro“ – taký zničujúci pre našu dušu a prečo nás neustále navádza na jediné: „padnúť a zostať v hriechu“.

„Vyplieniť jeho zariadenie“ – Doslovne „vyplieniť jeho nádobu“. Toto obrazné označenie je použité napr. aj na označenie ľudského tela, ktoré je „nádobou“ Ducha Svätého (2 Kor 4,7) alebo „nádobou nečistého ducha“.

Je veľmi múdre všimnúť si, že Boh nezničí „dom“, „kráľovstvo“ zlého ducha, ale znemožní mu ďalej konať, činiť, účinkovať, a to tým, že ho „zviaže“. Obraz „zviazaného Satana“ je aj u Jóba 40,26 (zviazaný Leviatan). Marek vo veršoch 5,3 opisuje posadnutého muža, ktorého už nik nemohol spútať ani reťazami.

Peter dostal kľúče od nebeského kráľovstva so slovami, že čokoľvek zviaže alebo rozviaže na zemi, bude zviazané alebo rozviazané aj v nebi.

Aj posadnutý človek je „zviazaný zlým duchom“.

Ježiš teda nevíťazí tým (exorcizmus), že Satana ničí, zabíja, ale tým, že rozbíja jeho reťaze, jeho putá, jeho povrazy, jeho spútanosť, ktorou drží postihnutého človeka.

Ježiš ako zlodej vniká do domu Zlého a „zväzuje“ mu ruky tým, že ľuďom odpúšťa hriechy. Ježiš premohol Zlého tým, že premohol „hriech“.

Ani na konci časov sa nebude „zabíjať, ničiť“. Trestom je „večný život“, ale „v pekle“, čiže vo večnom nešťastí, ktoré si nevieme ani predstaviť.

„Amen, hovorím vám“ – Veru tak, „potvrdzujem“. Je to potvrdenie pravdy a vernosti tejto pravde. V Starom zákone sa toto slovo používa v liturgii ako odpoveď, ako „súhlas“ – „nech sa tak stane“.

„Synom ľudí (ľuďom) sa odpustia všetky hriechy a rúhania“ – Aj Ježiš sa nazýva „Syn človeka“. Množné číslo jasne dáva najavo, že jedine Ježiša – jediného Syna človeka – sa toto „odpustenie“ netýka. Aby sa vyhlo nedorozumeniam, výraz je lepšie preložiť jednoducho ako „ľuďom“.

Hoci tento pasívny tvar nevyjadruje pôvodcu deja, je jasné, že tým odpúšťajúcim nemôže byť nikto iný ako Boh. Aj tu sa vylučuje akákoľvek iná možnosť.

Kedy to odpustenie nastane? Teraz? V blízkej budúcnosti? Božie odpustenie je veľké a večné.

„No kto sa bude rúhať Duchu Svätému“ – Jediná výnimka zo všeobecného pravidla veľkého a zachraňujúceho Božieho odpustenia.

Prítomnosť a tajomstvo zla, ktorému musí čeliť každý človek na zemi, nám nesmie ukradnúť vieru v Boha, v osobu Božieho Syna, Ježiša Krista, Vykupiteľa a Spasiteľa, vzťah dôvery a lásky k Nemu.

My musíme veriť do špiku kostí, že Ježiš má moc oslobodiť a uzdraviť každého človeka od moci zlého ducha a má moc „odpustiť“ všetky hriechy. Pochybovať o Božom milosrdenstve a zachraňujúcej moci – tam je aj ten „neodpustiteľný“ hriech. Božia lásky by nebola zachraňujúcou láskou, čo je vážny omyl, veľmi zlé presvedčenie, „nepriateľstvo“ voči Bohu, je to obrátenie sa chrbtom Božej milosti, čo protirečí základu viery. Je to stav duše, v ktorom niet už ani „Božej“ pomoci.

Beda človekovi, ktorý podľahne pokušeniu tohto hriechu a začne hľadať svoju vlastnú spravodlivosť a svoje sebaospravedlnenie, pričom pohŕda Božou ponukou, ktorú dostávame zadarmo a z lásky, ktorú sme si ničím nezaslúžili. Na počiatku tohto hriechu je vždy pýcha.

Vzhľadom na text (kontext) je zrejmé, že tí, ktorí sa rúhajú Duchu Svätému, sú v danej situácii zákonníci z Jeruzalema.  

„Nebude mať odpustené naveky, ale bude vinný večným hriechom“ – Nezvyčajné vyjadrenie, ktoré znamená: „podriadený večnému trestu“. Označiť Božieho ducha, ktorý pôsobí v Ježišovi, za „nečistého“, je tak vážnou prekážkou, že dotyčnému nemôže byť odpustené toto „spojenie“ Dobra so zlom.

Je to „tvrdosť srdca“, do ktorej sa človek dostal sám a z ktorej sa nikdy nedostane.

Ježiš hovorí, že kto sa rúha Otcovi alebo Synovi, tomu bude odpustené, ale kto sa rúha Duchu Svätému, tomu nebude odpustené ani na zemi, ani v nebi. Duch Svätý zohráva významnú úlohu, lebo On hovorí v Ježišovi. Ak človek prisúdi zlo Božiemu duchu, je to vrchol omylu a znak veľkého zatvrdnutia (z ktorého práve Ježiš usvedčil zákonníkov).

„Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry“ – Ježišova rodina tu zohráva negatívnu úlohu, lebo sa za Ježiša hanbí a má pochybnosti. Preto je pokrvnosť nahradená „novou rodinou“, akú tvoria tí, ktorí dôverujú Božej láske a dobrote a pokorne plnia Božiu vôľu, nech by bola akokoľvek nepochopiteľná. Ježiš veľmi jasne zdôraznil, že sa to v prvom rade týka jeho matky Márie, ktorá chcela a dokázala dokonale spolupracovať s Božou vôľou.

Boh nenadŕža nikomu, čiže ani najbližšia rodina nebola výnimkou; aj pre nich platilo presne to isté pravidlo Božej vôle ako pre kohokoľvek iného.

„Tvoja matka“ – Ježišova matka je spomenutá iba okrajovo a opätovne sa spomenie až v 6,3 pod menom „Mária“. Mária – ako ľudská osoba – sa „vytráca“ do pozadia a do popredia sa dostáva už iba „medzi riadkami“ ako „duchovná osoba“ – čiže ako tá, ktorá prvá (a jediná) robí všetko, čo Ježiš hovorí. Máriu je možné nájsť vo všetkom, čo tvorí Evanjelium, radostnú zvesť, hoci to nikde nie je explicitne napísané a povedané. Mária je preto matkou „novej rodiny“, ktorú má dnes Ježiš už vo svojej mysli a vo svojom srdci. Aby sme to pochopili, Mária nemusí byť zakaždým spomenutá. Ona je najjasnejším a najbližším vzorom v evanjeliovej viere, v plnení Božej vôle – ako Ježišova učeníčka. Mária naozaj „hľadá Ježiša“ vždy a vo všetkom a vždy ho aj našla.

„A tvoji bratia“ – Môžu to byť „pokrvní bratia“, ktorí majú rovnakých rodičov (lenže tých Ježiš nemal), alebo „nevlastní bratia“, ktorí majú rovnakého aspoň jedného rodiča (matku či otca). Ani takýchto „nevlastných“ bratov Ježiš nemal. Biblia pozná aj výraz „pokrvný bratranec“, je použitý 4-krát a je skôr výnimkou. Kto sú teda tí „bratia“? v Biblii je slovo „brat“ najčastejšie použité nie v pokrvnom, ale v duchovnom význame. „duchovní“ bratia boli napr. všetci Izraeliti. Židia sa navzájom volali „bratia“ na rozlíšenie od cudzincov. Apoštol Pavol volá všetkých kresťanov „bratmi“.

Pre nejasnosť slova „brat“ sa mnohí domáhajú tvrdenia, že Ježiš nebol jediným dieťaťom Panny Márie.

Objavujú sa tvrdenia, že Nazareťanmi menovaní Jakub, Jozef, Júda a Šimon boli priami bratia Ježiša, nakoľko Jozef a Mária potom žili riadnym manželským životom, že plodenie detí bolo v židovstve priam „povinnosťou“ a že Ježišova rodina sa uvádza ako celok, kde vždy vystupuje viac osôb.

Ďalšie tvrdenie hovorí, že Jakub, Jozef, Júda a Šimon boli Jozefovými synmi z prvého manželstva a tým pádom Ježišovi nevlastní bratia. Jozefova prvá manželka mala umrieť a až potom si Jozef berie za ženu Máriu, Ježišovu Matku.

Ďalšie tvrdenie hovorí o „bratrancoch“, čiže o širšej rodine, ktoré sa takisto nedá ani vylúčiť, ale ani potvrdiť.

Všetky tvrdenia, nech by boli akékoľvek, ani tie za a ani tie proti, nemajú „po ruke“ nič také, čím by sa definitívne potvrdili za jasné, jednoznačné a pravdivé.

navyše táto téma číro „biologickej“ povahy nie je nijako podstatná pre Evanjelium ako také.

Veľmi dôležité je, že kresťanská tradícia zachováva Ježiša ako jediného syna matky Márie. Nakoľko Cirkev verí v „panenstvo“ Ježišovej Matky a volá ju „Bohorodička“, neexistuje žiadny dôvod na to, aby mal „Boží syn“ ešte ďalších bratov. Cirkev verí, že Ježiš je jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom a jediným synom Panny Márie. Všetko ostatné sú len bezpredmetné špekulácie.

„A tvoje sestry“ – V originálnom texte sa tento výraz nenachádza (bol tam vsunutý až neskôr). U Matúša ani Lukáša sa nenachádza vôbec. Prečo? Nevieme, ale podľa vtedajších zvyklostí by ženy, sestry, ťažko verejne prišli za Ježišom, hoci udalosti okolo Ježiša neraz narúšali vtedajšie zvyklosti.

 

Dnešná stať, v ktorej Ježiš označuje svojich bratov, sestry a matku podľa nového kľúča – už nie je ním pokrvné príbuzenstvo –, mala pre prvotnú Cirkev veľký význam. Predstavených komunity prví kresťania volali „otec“ a aj „matka“, pokiaľ išlo o manželov. „Brat“ a „sestra“ sa stalo úplne samozrejmým a prirodzeným oslovením. Nová „duchovná“ rodina sa veľmi rýchlo stala realitou a už to nebola tá istá „krv“, ktorá ľudí pevne spájala, ale tá istá „viera“, ktorá robí bratmi a sestrami naozaj všetkých. Toto nové chápanie „rodiny“ bolo priam revolučné. Nikto, kto nepochopí a neprijme do srdca princíp lásky, sa v tejto rodine nedokáže udržať. Buď budem celý a celkom Ježišovým bratom, sestrou, matkou, alebo upadnem do falošného sebaklamu, v tichosti srdca si potajomky vyberiem inú cestu (navonok však zostanem stále kresťan a veriaci), ale v skutočnosti už budem patriť „do rodiny bezbožných“, ktorí túžia po iných hodnotách, snažia sa presadiť do iného kráľovstva, do kráľovstva tela, sveta a hmoty.

Ježiš opustil svoju pokrvnú rodinu, založil novú duchovnú rodinu a všetkých – aj svoju „pokrvnú rodinu“ – pozval do tejto novej rodiny. Nevieme, či to všetci bratia a príbuzní pochopili a prijali; o niektorých vieme, že nie (por. Jn 7,5). Istotu máme iba v osobe Matky. Sme však svedkami toho, že cestou „evanjeliovej transformácie“ na „novú rodinu“ museli prejsť bez výnimky úplne všetci.

Ježiš nás učí pripísať „duchovnej rodine“ väčšiu dôležitosť než tej „pokrvnej“, telesnej. Boh a láska takto dostáva oveľa viac dôležitosti.

„Božia vôľa“, ktorá je základom novej rodiny, má „dočasnú“ úlohu voviesť všetkých do „Božieho kráľovstva“, do neba, do večnej radosti, kde je pre všetkých pripravená plnosť života v jednej „rodine“.

Ježiš otázkou „Kto je mojím bratom, sestrou, matkou?“ vyzýva každého, aby zaujal stanovisko za alebo proti. Som naozaj jeho alebo som „cudzí“? Do akej miery je mi Ježiš „blízky“? Nie som skôr „von“ z novej rodiny?

Predchádzajúci úryvok končí zoznamom apoštolov a tam je meno Judáša, ktorý Ježiša zradil. Možno si aj apoštol Judáš myslel, že Ježiš je „blázon“, lebo nehľadá svoj prospech, nevyužíva situácie a necháva sa v moci zlosynov. Nerobí si známosti, ale vyhľadáva chudobných, slabých, bezmocných, posledných. Ježiš je v tomto naozaj „blázon“. To nemôže dobre skončiť. Zdravý rozum je fuč, pomiatol sa! Ale kto sa naozaj pomiatol? Ježiš alebo ľudia naokolo?

Byť s Ježišom vyžaduje neraz aj kráčať proti prúdu a riskovať, že v očiach sveta zostaneme „debilní“.

Človek nikdy nevie, či sa niekedy nedostane aj do takého zmýšľania, vďaka ktorému sa ocitne mimo a „prestáva plniť Božiu vôľu“. Pred sebou máme učiteľov Božieho zákona a predsa sú synmi zatratenia.

Je veľmi potešujúce, že výraz „Ježišov príbuzný, brat, sestra, matka“ sa od tejto chvíle – celkom reálne a navždy – vzťahuje aj na nás.