A Ustanovil ich dvanásť                                           Mk 3,13-19

 

Vstupujeme do ďalšej, veľmi dôležitej časti evanjeliového posolstva, kde za pomerne rozsiahlym súhrnom prvých Ježišových činností (prvé zázračné uzdravenia, prvé ponaučenia o Božom kráľovstve, prvé odhalenia zlých duchov a ich vyhnanie, prvé nezhody a spory) prichádza vyvolenie Dvanástich, ktorí od tejto chvíle sprevádzajú Ježiša až do konca jeho verejného účinkovania.

Nový úsek Ježišovho pôsobenia v neustálom spoločenstve s Dvanástimi nám dáva tušiť, že totálna koncentrácia z jeho osoby postupne prejde na „vybrané“ osoby Dvanástich, ktorí Ježiša dostatočne „nahradia“: oni sa stanú mocnými „ohlasovateľmi Božieho kráľovstva“ i bez fyzickej prítomnosti samotného Ježiša. Situácia, že by sa Ježiš mohol „stratiť“ a všetko by napriek tomu pokračovalo ďalej, je zatiaľ neprijateľná, nemysliteľná. Fyzicky prítomný Ježiš je zatiaľ nenahraditeľný. My však už vieme, že Ježiš pripravuje veľkú éru „samostatnosti“ v ohlasovaní Božieho kráľovstva po celom svete – až do skončenia vekov. My už vieme, že nám po Dvanástich navždy zostala živá Cirkev, ktorú ani pekelné brány nepremôžu. My si nevieme predstaviť „fyzickú“ prítomnosť Ježiša, ale „apoštolská viera“ tento druh Božej prítomnosti celkom nevylučuje.

„Vystupuje na vrch“ – Podľa Ježišových pohybov môžeme predpokladať, že vrch, na ktorom si Ježiš vyvolil Dvanástich, je kdesi medzi terajšou Tabghou a Kafarnaumom, severne od Galilejského jazera. Nemožno však vylúčiť ani tú možnosť, že išlo o Vrch premenenia (Tábor), ktorý sa nachádza 17 km západne od Galilejského jazera. Evanjelista Marek – nielen na tomto mieste – používa slovo „vrch“ v opisnom zmysle ako miesto samoty, kam sa Ježiš utiahol od verejnosti, od zástupov, skryl sa, oddelil od ostatných, odišiel preč od ľudí (napr. na modlitbu).

„A povoláva si“ – Doslova „volá si k sebe“. Nejde o pozvanie na návštevu alebo na krátky spoločný pobyt. Ježišovo „volanie k sebe“ sa stáva celoživotnou ponukou. Týmto istým slovesom si Ježiš „volá k sebe“ aj ostatných, celé zástupy, aj nás všetkých (7,14; 8,34). Vôľa človeka, ktorý toto volanie počuje, je pozvaná urobiť snáď najvážnejšie rozhodnutie v živote. „Nie je dobré, aby bol človek sám“ – povedal Boh (Gn 2,18). Do novej Cirkvi Ježiš volá všetkých a nikto nemôže byť len tak vylúčený.

„Ktorých sám chcel“ – Grécke sloveso „chcieť“ môže mať v tomto prípade význam „žičiť niekomu, mať rád niekoho“ (ktorých mal rád). Ježiš si vyberal srdcom, nešlo o povrchnú voľbu. Akoby až násilne vsunuté ukazovacie zámeno „sám“ (ktorých sám chcel) silno zdôrazňuje skutočnosť, že Ježiš mal všetko premyslené, a ide o prejav Jeho slobodnej vôle. Ide o dôležité zdôraznenie, že všetko sa odohralo pri zachovaní slobodnej vôle Boha i človeka.

Slovo, ktoré Boh vysloví, nikdy sa nevracia nenaplnené, naprázdno, nikdy nie je vyslovené zbytočne: „Tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55,11). Ak Ježiš „zavolá k sebe“ človeka, je isté, že jeho slovo sa naplní, že z jeho strany nemôže nastať zlyhanie. Ak Ježiš niekoho zavolá a zavolaný sa rozhodne prijať pozvanie, nebude sklamaný.

„A odišli k nemu“ – Sloveso „odišli“ sa nevzťahuje na „nohy“, na chôdzu, na telesný pohyb. Znamená zanechanie predošlého, doterajšieho spôsobu života. Presne to isté sloveso je použité aj pri povolaní prvých učeníkov: „Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a „odišli“ za ním“ (1,20). Spojenie „k nemu“ vypichuje skutočnosť, že povolaní mali jasno, kto ich volá k sebe.

Niektoré preklady uvádzajú voľnejší preklad „prišli k nemu“, čo nie je celkom správne, lebo tým sa stráca rozmer zanechania minulého života.

„Keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Zostáva, aby som sa aj ja chcel „pritiahnuť“ k Nemu. Spojenie s Ježišom ponúka najsilnejšiu sebarealizáciu človeka, lebo „s Ním“ sa najlepšie a najľahšie stávam „samým sebou“ a naplňujem podstatnú túžbu a potrebu vzťahu s niekým, kto ma má stále rovnako rád. Iba jediný vzťah nám nakoniec zostane, vzťah „s Ním“ (večná synergia).

Cirkev musí „byť s Ním“ (je to podstata jej živosti, veď On je „Emanuel“ – „Boh s nami“), musí byť posielaná k bratom (misia, učenie) a musí vyháňať zlo. Nesmie stratiť ani jednu črtu, ináč by stratila svoju podstatu. Tri charakteristické rysy Dvanástich (byť s Ním; učiť, kázať bratom; víťaziť nad zlom) sú dodnes základné známky Cirkvi. V zbore Dvanástich vidíme, že sa človek v spoločenstve nesústreďuje viac na seba, ale na Ježiša, ktorý stojí uprostred. Vzniká skutočné a pravé priateľstvo s Kristom.

„Utvoril“ – Sloveso „utvoril, vytvoril“ môže byť chápané „sucho“, v základnom význame, čiže ako „urobil“, alebo v prenesenom význame ako „vyvolil, ustanovil“. V každom prípade Ježiš „urobil“ niečo nové, čo tu ešte nebolo, čo navádza na myšlienky stvoriteľského diela, keď Boh „utvoril, vytvoril“ svet z ničoho a „utvoril, vytvoril“ nový Boží ľud. Teraz tvorí ďalšiu novinku – túžbu byť s Ním. Je to nezvyčajná túžba; dočasná túžba skúsiť to predchádza túžbu byť s Ním navždy, večne, v nebeskom kráľovstve.

Evanjelisti Matúš a Lukáš pri opise tejto scény nepoužívajú sloveso „urobil, utvoril, vytvoril“ Dvanástich.

„Dvanástich“ – Ježiš si vyberal spomedzi učeníkov, z celkom obyčajných ľudí, ktorých sprevádzali časté vnútorné zápasy, nechápavosť, zlyhania a pochybnosti. Nevybral si teda tých najlepších, najšikovnejších, najzdatnejších, skôr naopak. Nie je známe, žeby si Ježiš vybral čoby len jediného spomedzi zbožných (napr. farizeja) alebo niekoho s nejakým náboženským postavením (napr. kňaza), alebo odborníka na Písmo (učiteľa zákona), alebo kohosi mocného (napr. staršieho). Podľa akého kľúča si Ježiš vyberal, to sa nikdy nedozvieme. Nevieme ani to, prečo si vybral práve 12 mužov. Keby to číslo 12 bolo nejako dôležité, zachovalo by sa v prvotnej Cirkvi, ale k zachovaniu čísla 12 nedošlo. Ich nástupcov nebolo len 12, ale podstatne viac, bolo ich až tisíce.

Vedľa seba sa ocitli mýtnik, ktorý pre Rimanov vyberal dane, a poctiví rybári, ktorí museli zlodejovi mýtnikovi platiť dane. Aspoň jeden z nich je dokonca zelóta (radikál proti Rímu). Formácia, na ktorú sa Ježiš odhodlal, je skutočne „božská“, lebo ľudsky pospájať takýchto ľudí nebolo možné.

„Ktorých aj nazval apoštolmi“ – Označenie učeníkov ako „apoštolov“ pravdepodobne nepochádza od Ježiša, ale skôr od prvotnej Cirkvi a je typické pre evanjelistu Lukáša. Označenie „apoštoli“ sa nachádza len tu a v 6,30. V Matúšovom evanjeliu sa vyskytuje len raz pri uvedení zoznamu Dvanástich.

Výraz „apoštol“ v novozákonnej gréčtine označuje osobu toho, kto je poslaný niečo vykonať alebo oznámiť. V pôvodnej (helenistickej) gréčtine sa častejšie týmto výrazom označoval dekrét, úradný dokument, ktorý dovoľoval napr. vplávať alebo vyplávať z prístavu, alebo autorizoval na nejakú inú činnosť. Len zriedka označoval osobu či osoby, ktoré by boli autorizované na nejakú špeciálnu činnosť. Práve ten zriedkavý význam slova „apoštol“ prevzala novozákonná gréčtina, a tak apoštol bol človek, vyslanec, delegát, posol. Ak boli učeníci nazvaní „apoštolmi“, to znamená, že Ježiš ich „autorizuje“ na vykonávanie určitej činnosti (v tomto prípade je to ohlasovanie evanjelia, vyháňanie démonov a pod.).

Kvôli tomu, že sa táto veta označuje ako „neskoršia vsuvka“, v niektorých prekladoch sa celé spojenie „ktorých aj nazval apoštolmi“ úplne vynecháva. Aj slovenský preklad túto vetu vynecháva.

„Aby ho sprevádzali“ – Doslova „aby boli s ním“. Nejde len o fyzickú prítomnosť, o spoločenstvo uchránené od fyzickej samoty, ale aj o spoločné vnútorné „nasledovanie“. Celý zbor Dvanástich vzniká preto, aby mali účasť na spoločenstve s Ježišom. Ich oči videli muža, človeka, ale ich srdcia mali spoznať milosrdného boha, Spasiteľa. „Byť s ním“ bol požehnaný čas, ktorý mal zmeniť vyvolených mužov na „mužov Ducha“.

„A aby ich posielal“ – Druhá účelová veta na prvý pohľad protirečí tej prvej: „aby boli s ním“. Nie je predsa možné s niekým byť a zároveň byť poslaný preč. Obidva rozmery života Dvanástich sa však navzájom dopĺňajú a odrážajú Ježišovu Božskú osobu, neprerušiteľné spoločenstvo s Bohom. Aj keď boli „preč“, Boh Ježiš od nich nikdy neodišiel a „išiel“ vždy a všade s nimi všetkými, až po samý „kraj zeme“.

Keď sa Ježiš utiahol do samoty modliť sa, učeníci boli pritom a na vlastné oči videli to „neprerušiteľné spoločenstvo Syna s Otcom“. Ježiš chcel, aby učeníci mali podiel na Jeho živej modlitbe, na „spojení“ sa s Bohom Otcom; začal učiť Dvanástich „modliť sa“, vstúpiť do „večného“ spojenia s Bohom.

„Aby ich posielal ohlasovať a mať moc vyháňať démonov“ – Sloveso „ohlasovať“ je prvý z dvoch neurčitkov, ktoré vyjadrujú účel poslania „apoštolov“. Majú „ohlasovať, učiť, zvestovať pravdu“ a „mať moc nad zlými duchmi“. oni, dvanásť osôb, nadväzujú na samotného Ježiša, ktorý sám „ohlasoval“ a „mal moc“. Účasť na Ježišovej múdrosti (majú ohlasovať, učiť) a na Ježišovej moci (majú vyháňať démonov) hovorí jasne o neustálej prítomnosti Boha medzi nami, ale aj o neustálej prítomnosti zlých duchov, ktorí sa ostro stavajú proti Božiemu konaniu v nás a cez nás. Najúčinnejšou zbraňou Satana je strach (spochybnenie) a následná strata mocnej dôvery v Boha. Je zjavné, že túto „moc“ nad zlými duchmi má jedine Boh a iba On ju môže dať niekomu z ľudí.

„Šimona, ktorému dal meno Peter“ – „Šimon“ znamená „Boh počuje, vypočuje“. Ježiš pridal Šimonovi meno Peter, doslova „Skala“. „Šimon Skala“ je v zozname Dvanástich vždy na prvom mieste (hoci v niektorých nekanonických zoznamoch je až na treťom mieste). Judáš je zasa vždy na poslednom mieste. Ostatní vyvolení nemajú zhodné poradové čísla a v každom zozname sa mierne líšia.

Od tejto chvíle evanjelista Marek volá Šimona už iba menom Peter a len raz použije spoločne obidve mená Šimon Peter (14,37). Samostatné meno Šimon po ustanovení Dvanástich už viac neodznie. Nové meno „Peter“ zároveň odlišovalo Šimona Petra od Šimona Horlivca. Peter zbabelo zaprel Ježiša, ale neskončil ako Judáš. Nakoniec sa spamätal a po zoslaní Ducha Svätého sa predsa len stal tou „skalou“ a bude ňou naveky.

nevieme, prečo Ježiš zmenil jeho meno. Druhé zmenené meno je akási „osobná skratka“, ktorá vyjadruje nové kvality a charakteristické črty človeka. Boh zasahuje tak silno do života človeka, že cez rôzne skúšky a výzvy zmení „celého“ človeka (preto Boh Abrama premenoval na Abraháma, Šavla na Pavla, ...). Aj my sme dostali „nové“ mená, celkom nám bol zmenený život (pozvanie do neba) a voláme sa „Božími deťmi“; z toho by mala byť jasná aj naša charakteristická črta. Dodnes je zvykom, že osoby po osobnom zasvätení sa Bohu si zmenia mená a pôvodné meno viac nepoužívajú. Jediný, komu meno nemožno nikdy zmeniť, je sám Boh. Druhé, nové meno – v prípade Šimona Petra – vyjadruje vážnosť a trvalosť, večnosť, neodvolateľnosť premeny, ktorá nevyhnutne nastane po „povolaní“, po kontakte s bohom.

Peter, rybár z Kafarnauma, sa stal prvým „pápežom“ v Ríme. Ježiš mu dal „kľúče od nebeského kráľovstva“.

„Jakuba, Zebedejovho (syna) a Jána, Jakubovho brata“ – „Jakub“ znamená „Boh ochraňuje“ a „Ján“ znamená „Boh je milostivý“. Matka bratov bola Salome. Zaujímavé je, že Petrov brat Ondrej (Andrej) je uvedený až za bratmi otca Zebedeja. Je to asi kvôli zvýrazneniu osobitného vzťahu Ježiša k týmto trom učeníkom – k Petrovi, Jakubovi a Jánovi.

Ján je jediný z Dvanástich, ktorý nezomrel mučeníckou, lež prirodzenou smrťou. Judáš sa obesil.

„A im pridal meno Boanérges, čo znamená Synovia hromu“ – Aj týmto bratom Ježiš pridal nové meno. Od Ježiša dostali zvláštne pomenovanie, ktoré sa nikde inde nenachádza a ťažko určiť jeho pôvod. Nevedno, prečo ich Ježiš nazval takto podivuhodne. Možno preto, že vystupujú „búrlivejšie“ než ostatní, alebo preto, lebo Boh sa prejavuje aj cez „hromy a blesky“. „Hrom“ môže byť aj samotné evanjelium. Hrom je zvuk, ktorý veľmi dobre počuť „po celom svete“ a zjavne prichádza z neba. Hrom je dunenie, ktoré presahuje všetky ľudské sily.

Ak boli súrodenci podobní vzhľadom, správaním, alebo boli dvojčatá, Gréci zvykli dať obidvom súrodencom jedno rovnaké meno. Preto sa nikto nečudoval, keď Ježiš pomenoval dve osoby – súrodencov – zhodným menom.

Ak sa prvým trom pridáva nové meno a ostatným už nie, možno títo prví traja majú vyššiu autoritu a dôležitejšie postavenie od ostatných, hoci vo chvíli „výberu“ o tom samozrejme ešte nič nevedeli.

„Ondreja (Andreja)“ – Je to brat Šimona Petra. v úvode evanjelia sa dve bratské dvojice spomínajú spolu „bok po boku“, tu sa však Ondrej dostáva až na 4. miesto. Meno Andrej znamená „udatný, mužný“.

„Filipa“ – Doslova „Milovník koní“. Bol priateľom Ondreja a pozvanie od Ježiša prijal s veľkým nadšením. U Mareka Filip nezohráva veľkú úlohu (ale u Jána áno). Ján uvádza, že Filip pochádza z Betsaidy rovnako ako bratia Šimon a Ondrej. Niektorí sa nazdávajú, že išlo o „učeníka, ktorý prosí Ježiša o dovolenie pochovať si otca“.

„Bartolomeja“ – Hebrejské meno znamenajúce „Syn Tolmaja“. Tolmaj je kráľ Gešuru, jeden z Dávidových svokrov. Apoštol Bartolomej je stotožnený s Natanaelom (Jn 1,45-46). Bartolomeja priviedol k Ježišovi priateľ Filip. Podobne ako Filip, ani on sa už viac u Marka nespomína.

„Matúša“ – Ďalšie hebrejské meno prepísané do gréčtiny, znamenajúce „Dar Pána, Boží dar“. V evanjeliu sv. Matúša je stotožnený s mýtnikom v Kafarnaume, ktorého Marek nazýva Lévi, Alfejov syn (2,14). Je autorom evanjelia.

„Tomáša“ – Aramejské meno znamenajúce „Dvojča“. Nechcel uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie, pokiaľ sám neuvidí a nevloží prsty do Ježišových rán. V Evanjeliu sv. Jána apoštol Tomáš zohráva dôležitú úlohu, ale u Marka nie.

„Jakuba Alfejovho (syna)“ – Tento Jakub je vždy na 9. mieste v zozname apoštolov. Mohol by to byť príbuzný Matúša (Léviho), tiež Alfejovho syna, ale potom je otázkou, prečo nie sú uvedení spolu ako ostatní rodní bratia. Tradícia ho pozná ako „Jakuba mladšieho“, syna Márie, ktorá bola manželkou Klópasa (nie Kleopasa z Lk 24,18; sú to dve rozdielne osoby) a sestrou Ježišovej matky. Ak Klópas a Alfej je jedna a tá istá osoba, Jakub mladší je potom Ježišov bratranec. Toto prepojenie však nie je ničím dokázané. Bol známy svojím citom pre pravdu a spravodlivosť, preto je niekde nazvaný aj ako „Jakub Spravodlivý“.

„Tadeáša“ – U Lukáša sa v zozname Dvanástich nenachádza a na jeho mieste je uvedený „Júda Jakubov“. Je pravdepodobné, že Tadeáš je iné meno Júdu Jakubovho, aby bol dobre odlíšený od Judáša Iškariotského.

„Šimona Horlivca“ – Ďalšie pomenovanie na dobré rozlíšenie, v tomto prípade na rozlíšenie od Šimona Petra. Pridané meno „Horlivec“ má však sporný význam; môže sa prekladať ako „z Kány, Kanaánsky, Kanaánčan“ (ako napr. Natanael u Jn 21,2) alebo z aramejského pôvodu slova ako „Horlivec, Nadšenec“. V niektorých zoznamoch je uvedený hebrejský význam slova a je uvedený ako „Šimon Zelóta“. Prívlastkom „horlivec“ sa pravdepodobne skôr označovala jeho zapálená povaha, než príslušnosť k radikálnym zelótom.

Dohady sú rôzne. Ak by k „horlivým“ zelótom (k najväčším a ozbrojeným odporcom Ríma) okrem Šimona Horlivca (o ňom jedinom to vieme s istotou) patrili aj bratia Zebedejovi (synovia hromu) a Judáš Iškariotský, potom by až jedna tretina z Dvanástich boli „radikálni“ nadšenci, revolucionári, ktorí by mohli zatúžiť využiť Ježišovu autoritu a moc aj proti nenávidenému Rímu. Nie je vylúčené, že sa niekto z Dvanástich (ako pravý zelóta) pokúsil „poštvať“ Ježiša proti Rimanom.  

„Judáša Iškariotského“ – Meno „Júda“ etymologicky znamená „chvála“ (Gn 29,35). Judáš bol pokladník apoštolského zboru. Je vždy uvádzaný na poslednom mieste spolu s prívlastkom, opisom svojej zrady, keď vydal Ježiša za 30 strieborných, čo bola cena otroka. „Judáš“ je grécka podoba hebrejského mena „Júda“, preto sa tieto dve mená často mýlili (doplatil na to najmä apoštol Júda Tadeáš).

Nevedno, aký význam má pridané meno „Iškariotský“. Môže to byť „muž z Keriotu“ (Joz 15,25; Jer 48,24; Jn 6,71) v južnej Judei (Kariotský). Je však možné, že pridané meno „Iškariotský“ je odvodené aj od latinského „siccarius“ (vrah, bandita). Menom „siccarius“ volali aj príslušníkov zelótov. Alebo je to od hebrejského koreňa „šqr“ „zradiť, podviesť, oklamať“. V tomto prípade by pomenovanie „Iškariotský“ znamenalo to isté ako nasledujúci opis: „ktorý ho aj potom zradil, vydal“.

---

Zoznam Dvanástich sa uzatvára zradcom. Spoločenstvo veriacich bude navždy ohrozované „zradou“ z vlastných radov. Ježiš si vybral tých, ktorých sám chcel, aby neskôr mohli „samostatne“ vykonávať dôležitú činnosť ohlasovania. Povolaní učeníci reagujú pozitívne a všetci idú za ním.

V hlavách však ešte môžu mať nedávne spory Ježiša s farizejmi a zákonníkmi. Nebolo teda všetko iba „ružové a ideálne“. Niektorí na to mohli celkom zabudnúť, iní však nie. Je možné, že tieto prvé spory a jednostranné hádky mohli byť silným zážitkom a prekvapením a mohli zanechať aj hlbšie negatívne stopy a zlé pocity. Počas spoločného verejného účinkovania sa objavili ďalšie spory a neprijatia Ježišovej osoby; dokonca aj od vlastnej rodiny, keď si mysleli, že sa „pomiatol“ (3,21). Nie je vylúčené, že tým prvotným odporom voči Ježišovej osobe zostal vnútorne poznačený aj apoštol Judáš, ktorý sa nakoniec, po troch rokoch „formácie“, nerozhodol Ježiša ohlasovať, ale zradiť. Je tu ešte jedna možnosť: Ak bol Judáš zelóta, tvrdý odporca Ríma, mohol zostať sklamaný, lebo Ježiš neurobil nič proti rímskym okupantom. V každom prípade je záhadou, že si Ježiš vybral do zboru Dvanástich zradcu. Pre neho by bolo lepšie, keby sa nebol vôbec narodil (Mt 26,24).

---

Apoštoli boli „povolaní, vybraní“ a navždy „pripútaní“ k Božiemu kráľovstvu. Dvanásti sú dôkazom Božej moci múdrosti. S ich pomocou Ježiš dodnes riadi svoju Cirkev, do ktorej šťastne patríme aj my. V Ježišovej osobe bolo prítomné zázračné prepojenie Boha a človeka; to isté zostalo aj v Cirkvi. Boh sa od Cirkvi nikdy nevzdialil (veď je to Emanuel). Preto vo „Verím v Boha“ vyznávame vieru v Boha, Otca, Syna, Ducha Svätého, ale aj v Katolícku Cirkev, čiže v živé spoločenstvo ľudí s pravým Ježišom, Božím Synom, ktoré riadi ruka apoštola Petra (pápeža) a ostatných apoštolov (biskupov). Hlavou Cirkvi bol, je a navždy bude živý Ježiš Kristus. Vyvolenie Dvanástich by nemalo žiadny zmysel, keby nepredstavovalo to, čo nasleduje potom – vznik Cirkvi. Naša Cirkev je spoločenstvo ľudí spojených s Ježišom a cez Neho spojených navzájom. Vrcholom „spoločenstva veriacich“ je preto Najsvätejšia Eucharistia – duchovný pokrm veriacich a tajomstvo Božej lásky. Vďaka Dvanástim máme sv. omšu a Najsvätejšiu Eucharistiu, „každodenný betlehemský zázrak Ježišovho narodenia“.

Žasnem nad Ježišovou múdrosťou, ktorá si trúfla spojiť Boha s človekom do večného zväzku.

Prítomnosť „zradcov, slabochov a zatratencov“ však dokazuje, že Boh sa nikdy nedotýka slobodnej vôle človeka, a preto ani Bohu samotnému nevyjdú všetky plány s ľuďmi, ktorým dal život a ktorých bezhranične miluje.